Perfekcionizmus je nastavenie, pri ktorom má človek potrebu robiť veci bezchybne a často si kladie neprimerane vysoké nároky. Perfekcionista môže navonok pôsobiť ako zodpovedný a výkonný človek, no perfekcionizmus v práci aj v osobnom živote často prináša tlak, únavu a nespokojnosť. Práve o tom sa porozprávame so psychologičkou Dominikou Neprašovou v ďalšej epizóde podcastu Na vlne kódu.
Dnes si posvietime na tému, ktorá sa tvári ako cnosť, ale často nás vnútri zožiera. Perfekcionizmus. Ten tichý hlas, ktorý hovorí „ešte to nie je dosť dobré, ešte chvíľu, ešte to doladím“. A nakoniec aj tak nič neurobíme. Alebo sa úplne vyčerpáme. Dnes sa so psychologičkou Dominikou Neprašovou pozrieme na to, prečo sa chceme páčiť svetu, kedy sa z prehnanej snahy stáva úzkosť a ako sa naučiť byť spokojný aj s tým, že veci nie sú dokonalé.
…Na vlne kódu je podcast IT spoločnosti msg life Slovakia, ktorý ti pravidelne prináša témy z oblasti psychológie, HR a novinky zo sveta IT? Vypočuj si aj ďalšie epizódy podcastu Na vlne kódu.
Dominika, ja som kedysi brala perfekcionizmus ako kompliment. Že som perfekcionistka, teda že veci robím poriadne. Lenže potom prišiel moment, keď som si uvedomila, že namiesto hrdosti cítim skôr vyčerpanie a veľkú únavu. A že to množstvo energie si vlastne nikto ani nevšimol. Čo je teda perfekcionizmus? Túžba po kvalite alebo skôr strach zo zlyhania?
Začala si to veľmi trefne. Mnohí ľudia vnímajú perfekcionizmus ako niečo pozitívne, ako uznanie či cnosť. A práve to ich v ňom udržiava. Únavu a vyčerpanie často prehliadajú. Existujú rôzne definície perfekcionizmu, ale v podstate ide o snahu robiť veci bezchybne, precízne, v najvyššej kvalite až k dokonalosti.
Perfekcionizmus sa často spája s potrebou byť dokonalý. Niektorí autori ho opisujú ako spôsob myslenia, iní ako tendenciu stanovovať si nedosiahnuteľné ciele. Typická je neochota pripustiť omyl, potreba fungovať nad svoje limity a veľký dôraz na bezchybnosť. A tiež silná potreba pôsobiť navonok dokonalo. Byť ten najspoľahlivejší, najzodpovednejší a najlepší.
Myslíš si, že to súvisí s výchovou a porovnávaním, s tlakom okolia? Prečo v nás vznikne potreba byť vo všetkom bezchybný?
Pri každej osobnostnej črte hovoríme o kombinácii vrodených predispozícií a vplyvu prostredia. Perfekcionizmus však nie je psychické ochorenie. Môže existovať určitá citlivosť či temperament, ale výraznejší vplyv má podľa mňa prostredie, najmä rodina. Záleží na tom, za čo je dieťa oceňované. Ak je chválené len za výkon a úspech, zvnútorní si hodnotu, že má cenu iba vtedy, keď podáva výkon. Tento vzorec si potom prenáša do dospelosti.
Ak sú rodičia sami perfekcionisti, deti ich prirodzene kopírujú. Vidia, že otec pracuje od rána do večera alebo má všetko dokonale usporiadané, a spoja si to s úspechom. Ďalšou témou je validácia. Ak je sebahodnota postavená len na tom, ako nás hodnotia druhí, perfekcionizmus sa veľmi ľahko rozvinie. A úzko súvisí s presvedčeniami o sebe, o svete a o iných ľuďoch. Tie vznikajú práve v detstve.
„Ak je sebahodnota postavená len na tom, ako nás hodnotia druhí, perfekcionizmus sa veľmi ľahko rozvinie.“
Ako vyzerá vnútorný svet perfekcionistu? Čo sa deje v jeho hlave, keď niečo nie je dosť dobré?
Typická je veľká tenzia a napätie. Čokoľvek robí, vníma ako výkon. Nedokáže si dovoliť robiť veci len tak. V tele je napätie, v emóciách frustrácia, smútok či hnev na seba. Objavujú sa myšlienky typu, že som to ešte mohla urobiť lepšie alebo že som sa mala viac snažiť.
Sú tam silné negatívne presvedčenia. Ak to neurobím najlepšie, nemám cenu. Svet má rád iba dokonalých. Dôležití sú len úspešní. Často sa pridáva sebaobviňovanie, vina a pocity menejcennosti. Tie bývajú niekedy kompenzované nadradenosťou. Perfekcionista sa cíti vnútorne menej hodnotný a snaží sa to vyvážiť tým, že je vo všetkom dokonalý.
Paradoxne môže strácať odvahu skúšať nové veci. Radšej ich neurobí, než by ich mal urobiť nedokonale. To je veľká škoda, pretože podmienky nikdy nebudú ideálne na sto percent.
Takže v sebe nosí vnútorného kritika, ktorý ho neustále hodnotí.
Áno, vnútorný kritik je pri perfekcionizme veľmi častá téma.
Môže to ovplyvniť aj vzťahy? Majú takíto ľudia menej priateľov?
Je to individuálne. Ak im záleží na tom, ako ich vníma okolie, môžu byť veľmi milí, ochotní a obľúbení. Často majú tendenciu k takzvanému people pleasingu, teda snahe vyhovieť druhým. Na všetko prikývnu, chcú byť pozitívni a bezproblémoví. Takíto ľudia môžu mať veľa priateľov.
Na druhej strane, ak majú extrémne vysoké nároky nielen na seba, ale aj na druhých, môžu byť veľmi vyberaví. Nebudú tolerovať meškanie, iné hodnoty či nižšie štandardy. Vtedy môžu mať priateľov menej.
Takýto dlhodobý tlak sa musí prejaviť aj na zdraví. Ako to vplýva na psychiku a telo?
Veľmi výrazne. Perfekcionizmus sa často spája s psychosomatikou, teda prepojením tela a psychiky. Môže súvisieť s migrénami, tráviacimi ťažkosťami, bolesťami chrbtice či krčnej oblasti. Hovorí sa, že človek niečo nesie na pleciach a telo naozaj reaguje na tlak, ktorý je vyvíjaný na psychiku.
Na úrovni psychiky sa môže objaviť vyhorenie, sebadeštruktívne správanie, neustále ruminovanie myšlienok, až obsesívne premýšľanie. Vnútorný tlak je obrovský a bez práce s presvedčeniami sa z neho ťažko vystupuje. Tlak je vo všetkých oblastiach je veľmi veľký – nielen v sociálnej oblasti, teda vo vzťahoch a priateľstvách, ale aj smerom k sebe. A nielen psychicky, ale aj fyzicky.
Dá sa mať vysoké štandardy bez toho, aby nás to ničilo?
Tu sa dostávame k téme hraníc. Dá sa to. Môžem mať vysoké štandardy, napríklad v práci, robiť veci kvalitne a zároveň ma to nemusí zomlieť. Môžem si povedať, urobila som maximum, stojím si za tým, a tým to končí. Neznamená to, že si to doma budem dookola prehrávať v hlave a vracať sa k tomu s rumináciami typu, že to ešte mohlo byť lepšie. Zdravý prístup je podať výkon, nastaviť si hranicu a pokračovať ďalej. Vysoké štandardy áno, ale bez neustáleho nadmerného tlaku a sebakritiky.
Aké sú typické signály perfekcionistu v práci, či už v IT, HR alebo kreatívnych profesiách?
Môžeme hovoriť o konkrétnych príkladoch naprieč profesiami, ale existujú aj všeobecné signály. Napríklad strach z chýb, kde aj drobná chyba je vnímaná ako osobné zlyhanie. Neschopnosť pustiť úlohu, neustále vylepšovanie aj po jej dokončení.
A určite prokrastinácia. Veľa ľudí si ju mýli s lenivosťou, ale práve naopak – prokrastinácia často súvisí s perfekcionizmom. Odkladáme začiatok práce alebo úlohy, kým to nebude dokonale naplánované alebo proces maximálne premyslený.
Je tam téma nadmernej kontroly, napríklad neochota delegovať, pretože nikto to nespraví tak dobre ako ja. Perfekcionistické porovnávanie sa s kolegami alebo so štandardom tých najlepších, pričom ten štandard je často subjektívny. Pocity sú naprieč odbormi podobné. Vyčerpanie, frustrácia, presvedčenie, že práca nikdy nie je dosť dobrá, že ja nie som dosť dobrý alebo dobrá. Bezmocnosť, hnev.
Perfekcionizmus v práci sa často prejavuje rôzne podľa profesie. V IT to môže vyzerať tak, že vývojári neustále prepisujú kód alebo návrh, až kým to nebude stopercentne fungovať. Potrebujú mať dokonalé riešenie bez toho, aby vnímali proces. Kód sa donekonečna testuje, pretože určite tam ešte niečo bude zle.
V HR to môže byť prehnaná príprava na pohovory alebo prezentácie, vyžadovanie ideálneho kandidáta. Ťažkosť priznať si, že kompromisy sú bežné a ideálny kandidát väčšinou neexistuje. Alebo pocit osobnej zodpovednosti za spokojnosť všetkých. Ak niekto v tíme nie je spokojný, beriem to ako svoje zlyhanie. V administratíve môže ísť o nadmerné prepisovanie interných dokumentov alebo opakované kontrolovanie e-mailov, aby boli úplne perfektné. V kreatívnych profesiách je to nekonečné dolaďovanie vizuálov, textov, konceptov, aj keď klient povie, že je to v poriadku.
Môžu tam byť ťažkosti s termínmi, posúvanie deadlinov, pocit, že to ešte nie je ono. Silná emočná väzba na dielo, takže kritika je braná veľmi osobne. A následne tendencia vyhýbať sa spätnej väzbe, hoci práve z nej sa učíme. Platí to naprieč pracovným prostredím, len sa to prejavuje trochu inak podľa odboru.
Chceš byť súčasťou IT komunity, ktorá ti poskytne prehľad o IT novinkách, podujatiach a pracovných ponukách v našej IT spoločnosti? To všetko s nami získaš na jednom mieste úplne zadarmo! Staň sa členom msg IT komunity a posúvaj sa s nami vpred.
Spomenula si, že mám rozpracovanú prácu, ale neviem ju odovzdať, lebo za mňa nie je dokonalá. Čo robiť v takom prípade, aby som na seba netlačila, kým to nebude reálne dokonalé?
Nie je dôležité, aby bolo rozhodnutie alebo práca dokonalá, ale aby bola urobená a premenená na skúsenosť. Ak ju budeme donekonečna prerábať, možno sa do praxe ani nedostane. Môžeme prepásť deadline a už to nebude mať pridanú hodnotu. Treba si uvedomiť, že dôležitejšia je skúsenosť a to, že sme to urobili. Nie aby to bolo na sto dvadsať percent tip-top.
Zároveň je tam téma ziskov a strát. Ak to donekonečna prerábame, uberá nám to mentálnu aj fyzickú energiu. Strácame viac, než získavame. To je veľmi dôležité meradlo. Ak sú presvedčenia človeka veľmi silné, bežné tipy nepomôžu. Vnútorný kritik je hlasnejší ako všetko okolo a vtedy je potrebná hlbšia práca, napríklad na terapii.
Ako sa perfekcionizmus prejavuje vo vzťahu dvoch partnerov alebo napríklad vo vzhľade? Ako rozlíšiť, či je niekto perfekcionista?
Je dôležité uvedomiť si hranicu. Niekto môže byť upravený, pekne oblečený, nalíčený, učesaný, a nemusí byť perfekcionista. Dôležité je, koľko sa tomu venuje a čo by si o sebe myslel, keby tak upravený nebol. Ak už vieme, že ide o perfekcionizmus, prejavy môžeme rozdeliť do troch kategórií. Pocity, myslenie a správanie. V pocitoch sa často objavujú depresívne stavy, frustrácia, úzkosť, hnev, apatia, bezmocnosť. Pocit, že už neviem, čo urobiť, aby to bolo lepšie.
V myslení je typické čiernobiele vnímanie. Buď je to dokonalé alebo je to zlyhanie. Ak to nie je sto percent, ale deväťdesiatdeväť, stále je to zlyhanie. Človek sa cíti slabý, menejcenný, môže mať katastrofické myslenie. Predstavuje si, že ak urobí chybu, ostatní ho úplne devalvujú. Katastrofizuje budúcnosť, všetko dopadne najhoršie, ako môže. Tieto myšlienky súvisia s presvedčeniami o sebe, o iných a o svete.
V správaní sa môže prejaviť chronická prokrastinácia, ťažkosť robiť úlohy, niekedy aj rýchle vzdávanie sa. Paradoxne, ak to nevie urobiť špičkovo, radšej od úlohy odstúpi. Je tam prílišná opatrnosť, dôkladnosť, people pleasing, nadmerná kontrola, obsedantné kontrolovanie a vylepšovanie vecí, utrpenie pri rozhodovaní.
Perfekcionisti mávajú problém s rozhodovaním, lebo nevedia, ktoré rozhodnutie bude to perfektné. Vytvárajú si podrobné zoznamy úloh, sú menej spontánni, vyhýbajú sa skúšaniu nových vecí. V medziľudských vzťahoch sa to prejavuje nadmernými očakávaniami od seba aj od okolia. A tým sú vzťahy poznačené.
Ako sa naučiť žiť s perfekcionistom, keď viem, že pôsobí sebavedomo, ale vnútri sa môže cítiť nedostatočne? Ako ho nejakým spôsobom motivovať alebo s ním pracovať, aby sa takto necítil?
To sú v podstate dve separátne otázky, pretože perfekcionizmus naozaj môže súvisieť s tým, že na pohľad nám ten človek pripadá sebavedomý, ale vo vnútri si kompenzuje pocit menejcennosti. Môže sa cítiť stratený, sám, nedostatočný a perfekcionizmus je v tomto zmysle obranný mechanizmus.
Spolužitie s perfekcionistom má svoje hranice. Vieme ho povzbudzovať, dodávať mu odvahu, byť pri ňom, veriť mu, komunikovať to, verbalizovať podporu. Ale v konečnom dôsledku je to zodpovednosť toho človeka. Ak perfekcionizmus prekračuje limity a vo vzťahu je problémom, mal by za to prebrať zodpovednosť a vyhľadať terapiu, koučing alebo aj párovú terapiu. Nemá to byť o tom, že partner perfekcionistu zachraňuje. On sám by mal vidieť, že mu to škodí a že to škodí aj vzťahu.
Vieme sa z perfekcionizmu vyliečiť alebo je to niečo, čo v nás vždy ostane zakorenené?
Myslím si, že sa z toho vieme vyliečiť. Na terapii alebo hlbším sebapoznaním vieme pracovať s hlbšími presvedčeniami o sebe a o svete a s emóciami, ktoré s tým súvisia. A vtedy vieme perfekcionizmus zo života postupne dostať preč. Uvedomíme si, na čom stojí naša sebahodnota a že ju vieme budovať aj na iných veciach, než len na výkone. Určite sa s tým dá pracovať, ak človek chce.
Ale nie každý sa chce perfekcionizmu vzdať. Mnohí ho vnímajú ako kompliment alebo cnosť. A je dôležité povedať, že perfekcionizmus je aj účelové správanie. Veľa ním získavame a to, čo získavame, je pre nás často dôležitejšie než to, čo strácame.
Ako prekonať perfekcionizmus v každodennom živote? Aké sú prvé malé kroky, keď začínam cítiť tlak, že všetko musí byť dokonalé a strácam sa v tom?
Podľa mňa funguje uznávanie drobných úspechov. Perfekcionisti často hodnotia veci čierno-bielo, iba víťazstvo alebo zlyhanie. Ale je dôležité oslavovať aj malé víťazstvá a každodenné pokroky. Dávať si realistické ciele, pretože perfekcionista si často nastaví niečo, čo ani nie je zrealizovateľné, a potom prichádza sklamanie.
Učiť sa z chýb, teda nebrať ich ako katastrofu, ale ako priestor na rast. A hľadať podporu. Či už konzultácie s psychológom, alebo pýtať si spätnú väzbu od okolia. Napríklad sa spýtať, ako sa ti so mnou pracuje? Viem, že sa rozhodujem dlho, ako to vnímaš ty? Aj cez spätnú väzbu sa dá začať s perfekcionizmom pracovať veľmi efektívne.
Ako si odpustiť, že niečo nie je sto percent, že mám zo seba zlý pocit a pritom nestratiť pocit profesionality?
To súvisí s presvedčeniami. Ak mám hlboko zakorenené presvedčenie, že musím podávať sto percent výkon, sebasúcit je veľmi vzdialený. A to sa nedá zmeniť zo dňa na deň. Nie sú to jednoduché techniky ani frázy. Je to komplexná téma.
V bežnom živote podľa mňa pomáha autenticita a schopnosť prijať samého seba. Chyby robí každý, nikto nie je dokonalý. Naša sebahodnota nie je len o výkone, sme viac než náš výkon. Keď si to postupne uvedomujeme, začne sa nám žiť slobodnejšie. Rôzne tipy na internete sú často povrchové, ale pod tým je veľa vecí, ktoré sa dajú odkryť práve na terapii.
Možno je niekedy dobré reagovať, keď ti niekto povie, že nebuď zase taký perfekcionista, aj s humorom? Trochu to odľahčiť?
Humor je obrovský liek a ja s ním veľmi pracujem aj v terapii. Mnohým klientom pomáha. Napríklad aj pri nahrávaní podcastu sme sa smiali na tom, že som mala doma zabudnutý outfit a obliekla som si dlhé šaty cez tepláky. Nikto to nevidel a ja som si z toho urobila srandu. Humor je silná pomôcka pre nás aj pre okolie. Nadľahčiť situáciu a povedať si, tak som to urobila takto, no a čo. Z toho sa nestrieľa. To je veľmi dôležité.
Čo môže urobiť líder, keď má v tíme perfekcionistu, ktorý brzdí ostatných, lebo neodovzdá prácu, kým nie je dokonalá?
Či je to líder alebo kolega na rovnakej pozícii, je dôležité to pomenovať. Ak by som bola líderka, prišla by som za tým človekom a opýtala sa, čo sa deje. Vidím, že kvalita práce je vysoká, ale po deadline. Snažila by som sa pátrať, vyjadriť starosť láskavým a rešpektujúcim spôsobom. Povedať, že kvalita je síce vysoká, ale vplyv na tím už taký dobrý nie je, keď je ten človek stále nervózny a podráždený. Nastaviť to ako tému a spýtať sa, či potrebuje pomoc. Ak áno a preberie zodpovednosť, riešiť to internými alebo externými zdrojmi.
Čo je zdravá ambícia a čo už nezdravý perfekcionizmus? Ako sa líši zdravá snaha o kvalitu od perfekcionizmu?
Zdravá ambícia je prirodzená túžba po kvalite vychádzajúca z vnútornej motivácie. Záleží mi na tom, aby výsledok mojej práce bol dobrý. Pri nezdravom perfekcionizme je motiváciou skôr strach zo zlyhania alebo hodnotenia. Hneď sa orientujem na to, že budem menejcenný alebo že zlyhám. Rozdiel je teda v tom, či ma vedie radosť z kvality a rastu, alebo strach a potreba dokázať svoju hodnotu.
Pri nezdravom perfekcionizme sa objavuje strach, že prinesiem do tímu neúspech a podobne. Pri zdravom perfekcionizme sú realistické ciele a časové rámce. Viem, za koľko dokážem prezentáciu pripraviť. Pri nezdravom si nastavujem nedosiahnuteľné štandardy. Tlačím na seba, že ju urobím za tridsať minút, lebo mám ďalšie povinnosti, ale neuvedomím si, že to nie je reálne. Potom prichádza sebaobviňovanie, vnútorný kritik a celý ten kolotoč.
Pri zdravom perfekcionizme sa vieme poučiť z chýb a učíme sa z nich radi, lebo vieme, že sú súčasťou procesu, že cesta je cieľ. Pri nezdravom sa chybám vyhýbam za každú cenu, lebo chyba je katastrofa, koniec sveta. V pracovnom prostredí je pri zdravom prístupe dôležitá spolupráca a zdieľanie. Robím veci v kontexte ostatných, chcem, aby spolupráca fungovala, zdieľam poznatky a závery.
Pri nezdravom je orientácia len na mňa, izolujem sa a môže sa objaviť mikromanažment, najmä zo strany lídra, že ja to robím najlepšie, nechajte to na mňa. To však tímu neprospieva, narúša kultúru a atmosféru. Každý má v tíme svoje miesto a je dôležité rozdeliť si úlohy podľa silných stránok. Mikromanažment tímy zabíja.
„Zdravý perfekcionizmus je prirodzená túžba po kvalite vychádzajúca z vnútornej motivácie. Pri nezdravom perfekcionizme je motiváciou skôr strach zo zlyhania alebo hodnotenia.“
Ako si viem nastaviť svoje hranice a povedať si dosť, už stačí, nemusíš to ďalej vylepšovať?
Napadá mi príklad z rodičovstva. Existuje pojem good enough mother, teda dostatočne dobrá matka. Rodičia majú tendenciu ťahať sa za dokonalosťou, ale cieľom je byť dostatočne dobrý. A to je aj odpoveď na tvoju otázku, rozlišovať medzi dostatočne dobrým a dokonalým. Dostatočne dobré splní požiadavky, prináša hodnotu a neohrozuje reputáciu. Cítim sa stále dobre. Dokonalé je často nekonečné, bez pridanej hodnoty, požiera ma to. Pri dostatočne dobrom prevyšujú zisky nad stratami.
Ako si udržať pokoj, keď chcem byť vysokoprofesionál?
Ak nepomôže technika dostatočne dobrého, je dôležité urobiť mentálny posun a rozlišovať medzi úsilím o kvalitu a bojom o kontrolu. Kedysi sa hovorilo o majstroch. Majster v niečom znamenal majstrovstvo, nie bezchybnosť. Perfekcionista chce bezchybnosť, čo je nemožné. Profesionál chce majstrovstvo, teda zlepšovať sa, tvoriť hodnotu a učiť sa. To je zásadný rozdiel. Majster má vysoké štandardy, ale zároveň pokoj, netlačí sa za dokonalosťou.
Zároveň je dôležité dôverovať procesu a ľuďom. Perfekcionista často preberá zodpovednosť za všetko. Môže mať myšlienku, že ak to nekontrolujem ja, bude to zlé. Ale hranica môže znieť tak, že zodpovedám za kvalitu výstupu, nie za všetky detaily. Som líder tímu, ale mám okolo seba šikovných ľudí, ktorí boli prijatí, lebo vedia, čo robia. Ja mám zodpovednosť za niečo, oni za niečo iné. Keď si dovolím urobiť chybu, je to investícia do rastu kolegov, lebo vytváram prostredie, ktoré nie je trestajúce.
Dôležité je aj sledovanie vnútorného signálu. Perfekcionizmus sa prejavuje napätím a nespokojnosťou. Keď mám pocit, že to nie je dosť dobré, môžem sa zastaviť a opýtať sa, ide mi o kvalitu, alebo sa len nechcem cítiť nepríjemne. Byť napojený na seba, byť autentický a vedieť sa o seba postarať. Pomáha aj vytvoriť si osobnú definíciu kvality, v rámci hodnotového systému, kriticky, nie ako dokonalosť, a držať sa jej.
Dobré na uvedomenie si je pravidlo 80:20. A potom klasické veci, uvoľnená disciplína, priestor na nadýchnutie, dovoliť si chyby, robiť si reflexiu, prečo som bol na seba taký prísny, čo sa mi podarilo, uznať sa za to, potľapkať sa po pleci v zdravej miere a byť na to hrdý.
Môžeme brať nedokonalosť ako súčasť rastu?
Je zaujímavé, že deti sa učia pokus – omyl. Ich vývin je postavený na tom, že skúšajú a robia chyby. Na terapii sa často pýtam, prečo je to deťom dovolené a dospelým nie. Cesta je cieľ v každom veku. Nikdy nebudeme vedieť všetko, to nie je možné. Dovoľme si byť stále trochu ako deti, skúsiť, keď to nevyjde, skúsiť inak a zreflektovať to. To nie sú len frázy, to je realita učenia.
Ak by si mala jednou vetou zhrnúť, ako má perfekcionista pracovať so svojím perfekcionizmom, čo by to bolo?
Asi by som sa ho opýtala, koho sa snaží presvedčiť o svojej sebahodnote. Kto sú tí ľudia, či je to on sám, niekto z minulosti, alebo aktuálne okolie. A potom, kto by bol bez dokonalosti a perfektnosti. Predstavme si to ako plášť, ktorý si zloží. Kto by bol bez toho plášťa.
Môžeme povedať, že dokonalosť nie je cieľ, ale pasca, ktorú si vytvárame. Aj keď niečo nie je stopercentné, môže to byť krásne, živé, ľudské a mať hodnotu pre iných. Možno by sme si mali dať menej cieľov a viac voľne dýchať. Spokojný život nie je výsledok, je to cesta. Cieľ máme nastavený, ale cesta má byť pokojná a v poriadku pre nás, aby sme si dovolili žiť.
Ďakujem, Dominika, že si bola s nami dnes v štúdiu a v podcaste Na vlne kódu.
Ďakujem aj ja a držím palce všetkým perfekcionistom, aby si uvedomili zisky a straty, lebo to je počiatočná línia, cez ktorú keď prejdú, vedia s tým lepšie pracovať. Ďakujem za pozvanie.
Priatelia, ak sa vám dnešná epizóda páčila, budeme radi, ak nám o tom dáte vedieť, napríklad komentárom na sociálnych sieťach, tipom na ďalšieho hosťa alebo ju pošlete niekomu, koho by mohla inšpirovať. Podcast Na vlne kódu nájdete na platformách Podbean či Spotify, ale aj na našom webe v sekcii Podcasty. Prihláste sa na odber, nech vám neujde ďalšia téma. A dnes vám želám, aby ste neurobili niečo dokonale, ale spokojne.
