Ikigai je pojem, ktorý v sebe spája vášeň, poslanie, povolanie a užitočnosť. V tejto epizóde podcastu Na vlne kódu sa s psychologičkou Dominikou Neprašovou ponoríme do hľadania spokojnosti a rovnováhy v živote. Porozprávame sa o tom, ako začať, čo robiť, ak sme na pochybách a ako nám v tom môže pomôcť práve japonská múdrosť.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, či existuje niečo, čo spája vaše vášne, talent a zmysel života do jedného harmonického celku? Presne o tom bude dnešná epizóda s témou, ktorá vám môže úplne zmeniť pohľad na život. Je ňou Ikigai.
O tejto zaujímavej téme sa budeme rozprávať so psychologičkou Dominikou Neprašovou z platformy Ksebe.sk, ktorá zodpovie aj otázky od našich fanúšikov na sociálnych sieťach.
Ponorme sa spolu do fascinujúceho konceptu Ikigai, japonského umenia žiť. Čo nám dáva pocit naplnenia? Ako nájsť rovnováhu medzi tým, čo milujeme, v čom sme dobrí, čo svet potrebuje a čo nás môže aj uživiť? Lebo práve toto tajomstvo hľadáme všetci.
…Na vlne kódu je podcast IT spoločnosti msg life Slovakia, ktorý ti pravidelne prináša témy z oblasti psychológie, HR a novinky zo sveta IT? Vypočuj si aj ďalšie epizódy podcastu Na vlne kódu.
Dominika, téme Ikigai sa venuješ už nejaký čas. Prečo ľudí tento koncept tak fascinuje? Prečo sa stáva sa čoraz populárnejším?
Ikigai je japonský koncept, ktorý ľudí priťahuje zrejme preto, lebo každý chce byť v živote šťastný. Všetci chceme žiť spokojný a pekný život. Ikigai a ďalšie podobné koncepty koncepty nám pomáhajú nájsť odpovede na to, ako sa k tomu dopracovať. Ikigai poskytuje konkrétne vodítko, niečo, čo nás motivuje. Hoci si myslím, že nebol vytvorený práve na to. Ale tým, že existuje, v ňom ľudia nachádzajú inšpiráciu.
Ikigai pochádza z 19. storočia z Japonska a – jednoducho povedané – ide o spôsob, ako viesť zmysluplný a naplnený život. Zároveň prepája osobný život s kariérou. Tento pojem bol často spájaný s prácou, pretože Japonci sú známi svojou pracovitosťou a kariéra je pre nich veľmi dôležitá. Koncept Ikigai vznikol práve v tomto kontexte.
Prečo na Ikigai kladú dôraz práve Japonci? Môžeme ho považovať za tradičný, alebo je to moderný, novodobý trend?
Japonci sú národ s hlbokými tradíciami a historicky zakorenenou kultúrou, ale zároveň sú aj veľmi moderní. Ten kontrast je fascinujúci. Koncept Ikigai vôbec nie je moderný – vznikol už v 19. storočí. Je ovplyvnený viacerými prvkami: náboženstvom – šintoizmom a budhizmom, potom pracovnou morálkou a etikou feudálneho systému.
Najviac sa však o Ikigai začalo hovoriť v čase, keď Japonci hľadali rovnováhu medzi prácou a rodinou. Boli zameraní na komunitu, na sociálne väzby a celkovo na zmysel života. V tom období chceli veľa pracovať a dosahovať výsledky, ale zároveň udržiavať vzťahy a spolupatričnosť. A práve vtedy vznikol Ikigai ako nástroj, ako to všetko zharmonizovať. Preto je stále aktuálny – hľadáme to isté, čo oni kedysi.
Vypočuj si aj predošlé diely podcastu s Dominikou Neprašovou, v ktorých sme sa venovali témam work-life balance, a práca z domu či syndróm vyhorenia.
Ikigai sa skladá zo štyroch pilierov – čo miluješ, v čom si dobrý, čo potrebuje svet a za čo môžeš dostať zaplatené. Ktorý z týchto pilierov je podľa teba najnáročnejší na splnenie? Kde sa ľudia najčastejšie zaseknú?
To je veľmi individuálne. Každý z tých štyroch pilierov môže byť pre každého náročný inak. Napríklad niekto nevie, čo miluje, pretože nemá dostatočný kontakt so sebou, so svojimi emóciami. Žije príliš automatizovane, pod tlakom očakávaní, bez toho, aby sa zamýšľal nad tým, čo mu prináša radosť.
Iný človek zas necíti silnú spolupatričnosť s komunitou, takže má problém s tretím pilierom – čo svet potrebuje. Nedokáže prepojiť svoje konanie s dopadom na okolie. Dá sa s tým však pracovať, napríklad na terapii, kde človeka vedieš k vnímaniu seba aj druhých.
No a potom je tu ešte ekonomická realita. Niektoré krajiny neponúkajú veľa možností na kariérnu sebarealizáciu alebo finančné ohodnotenie. Niekde jednoducho nie je priestor na voľbu, to musíme priznať. Preto je veľmi ťažké povedať, ktorý pilier je najťažší. Pre každého je to iné.
Ako konkrétne ovplyvňuje život podľa Ikigai naše zdravie a psychickú pohodu? Aké sú jeho benefity? Môže sa stať, že ho nikdy neobjavíme?
Ikigai je v prvom rade filozofický koncept. Ja úprimne verím, že každý ho môže objaviť, ak naozaj chce. Je to o rozhodnutí vidieť veci inak, hľadať zmysel a nebáť sa skúmať. Jeho psychické benefity sú obrovské. Vidíme to aj v japonskej kultúre – ľudia sú vyrovnaní, pokojní. Samozrejme, majú stres, ale nie ten chronický, ktorý ničí zdravie. Ich telo aj psychika fungujú efektívnejšie. Emocionálne sú stabilnejší, pretože svet nevidia čiernobielo, ale farebne.
A to má veľký dopad na to, ako sa cítime. Keď všetko vnímame cez bezmocnosť a frustráciu, život sa nám zdá pochmúrny. Ale Ikigai nás učí, že veci sa dajú zvládnuť, že existuje pozitívna cesta. A práve to vedie k lepšej psychike aj fyzickému zdraviu. Ikigai prináša pozitívny pohľad – učí nás hľadať, ako sa to dá, nie prečo sa to nedá. Všetky tieto aspekty majú pozitívny vplyv na psychiku aj na zdravie. Pomáhajú nám hľadať rovnováhu.
„Ikigai je o rozhodnutí vidieť veci inak, hľadať zmysel a nebáť sa skúmať. Jeho psychické benefity sú obrovské.”
Aby si nás ešte viac motivovala – poznáme aj nejaké známe osobnosti, ktoré žijú podľa tohto konceptu?
Áno, vo svete je Ikigai naozaj rozšírený. Ťažko povedať, ako je to na Slovensku, ale globálne ide o veľmi populárny prístup. Riadi sa ním viacero celebrít a známych osobností. Často sa spomína, že podľa princípov Ikigai žije napríklad Elon Musk. Do akej miery je to pravda, neviem, ale takto sa to prezentuje.
Ďalším je napríklad majster sushi z Ázie – Jiro Ono, ktorý úplne presne stelesňuje všetky štyri prvky Ikigai. Ďalej je to výskumníčka Brené Brown, ktorá sa venuje téme zraniteľnosti a odvahy, najmä u mladých žien. Potom David Attenborough – prírodovedec, ktorý skúma ekologické a biologické témy.
A pre mňa osobne je srdcovkou Marie Kondo. Možno ju ľudia poznajú ako profesionálnu organizátorku domácností. Venuje sa upratovaniu, declutteringu, teda organizovaniu a čisteniu priestoru a robí to práve cez princípy Ikigai. Jej prístup je asi najpraktickejší.
Myslím si, že takéto osobnosti môžu byť pre mnohých inšpiráciou. Nie preto, že ich musíme nasledovať, ale môžeme sa pozrieť, ako to robia, či nám to dáva zmysel a ak áno, môžeme skúsiť niečo z toho aplikovať do vlastného života.
Čo sa deje, keď už raz svoj Ikigai nájdeme? Zostáva stále rovnaký alebo sa môže meniť?
To je veľmi dobrá otázka. Nerada by som vytvorila dojem, že Ikigai je niečo nemenné – že ho raz dosiahneme a hotovo. Všetko v živote sa vyvíja. Aj tento koncept.
Človek sa vyvíja, menia sa jeho životné situácie, priority, pohľady. Iný Ikigai máš, keď máš trinásť rokov, iný v tridsiatke, keď si zakladáš rodinu alebo podnikanie a úplne iný v dôchodkovom veku. Nie je to nič statické. Práve naopak – koncept Ikigai v sebe zahŕňa veľkú mieru flexibility. Je to opak čiernobieleho myslenia. Ovplyvňuje ho množstvo vnútorných aj vonkajších faktorov, a práve tie často rozhodujú, ako a kedy sa náš Ikigai mení.
Čo ľudí najčastejšie brzdí v tom, aby našli svoj balans? Sú to skôr vonkajšie okolnosti alebo vnútorné bloky?
Vždy ide o kombináciu oboch. Z tých vonkajších to môže byť spoločenský alebo kultúrny tlak. Niečo, čo nás presahuje, no my si to až príliš berieme za svoje. Ďalej sú to finančné alebo ekonomické obmedzenia – nie každý má priestor na zmysluplnú prácu, najmä ak bojuje o základné prežitie. V chudobnejších krajinách alebo ťažkých životných situáciách sa často nedá riešiť „zmysel“, keď človek práve čelí rozvodu, úmrtiu blízkeho či existenčnej kríze.
Na druhej strane sú tu aj vnútorné brzdy ako nízke sebavedomie, nedostatok disciplíny, pochybnosti, strach z neúspechu. Niekedy si ich ani neuvedomujeme, no ovplyvňujú naše rozhodnutia. Buď ich potlačíme alebo sa ich pokúsime prekonať. A práve tam sa často celý proces láme.
Čo ak niekto nemôže zmeniť svoju prácu hneď? Môže do nej vnášať prvky Ikigai postupne? Aké by mali byť prvé kroky?
Určite je to možné. Prvý a najdôležitejší krok je zastaviť sa a reflektovať – kde som, čo robím, čo mi vyhovuje a čo mi nevyhovuje. Sebareflexia je extrémne dôležitá – práve preto mnoho ľudí prichádza na terapiu. Cítia, že v práci niečo nesedí, no nevedia presne čo. Spolu s psychológom to potom rozoberajú.
Z praktických krokov by som odporučila identifikovať, čo nás v práci napĺňa – môžu to byť aj malé veci. Napríklad chvíle počas dňa, keď cítime úspech alebo zmysel – nemusí to byť splnenie veľkých cieľov, ale aj maličkosti. Ako keď vyriešime drobný problém, pomôžeme kolegovi, dokončíme niečo z „to-do“ zoznamu. Keď sa tieto drobnosti prepájajú s našimi hodnotami, napríklad s túžbou prispievať komunite, práca nás začne napĺňať viac.
Ak máme zmysluplné úlohy, pomáha to. A ak ich nemáme, môžeme sa o tom otvorene porozprávať s manažérom, že „chcel by som sa zapojiť do tohto, baví ma táto téma“. To je zase prepojenie s tým, čo nás baví. Takto môžeme ísť krok po kroku a postupne odhaľovať všetky možnosti na rast, na učenie sa, rozvoj. Svoj potenciál treba hľadať. Existujú rôzne workshopy, kurzy a prednášky, kde sa človek vie dostať k sebareflexii, aj k tomu, čo ho baví a ako by to vedel ešte rozšíriť.
Ja si myslím, že toto všetko je poprepájané. Určite máme v osobnom živote niečo, čo nás veľmi baví. Napríklad ja som psychologička, preto som pracovala v HR. A aj keď som bola v takej trošku inej biznisovej časti, vždy som psychológiu prenášala do HR. Čiže to, čo ma baví, som prenášala do toho, čo ma živí. Alebo za čo mi vlastne bolo platené, ako to je v tom koncepte Ikigai.
Ak človeka baví určitá téma, napríklad ekológia, môže sa pokúsiť zapojiť do pracovných projektov, ktoré sa tejto oblasti týkajú, aj keď je napríklad účtovník, finančný manažér či IT expert. Vždy sa dajú nájsť spôsoby, ako to prepojiť a postupne do toho vstupovať.
Ako môže tento koncept pomôcť ľuďom, ktorí nie sú vôbec spokojní so svojou kariérou? Môžu sa cítiť zaseknutí, potrebujú radikálnu zmenu. Existujú povolania, kde je ťažšie nájsť Ikigai?
Ak je niekto v práci nespokojný a prečíta si knihu o Ikigai, často mu to otvorí oči. Uvedomí si, že tá nespokojnosť nie je náhoda – a práve to môže byť impulz k zmene. Keď o niečom začneme premýšľať, veci sa prirodzene začnú meniť. Je jedno, ktorou oblasťou začne – či bude hľadať prácu, ktorá ho baví, alebo takú, ktorá ovplyvňuje komunitu. Dôležité je, že urobí prvý krok.
Niekedy to môže byť aj radikálna zmena – odísť z práce, ktorá nedáva zmysel. Rozumiem, že niektoré profesie pôsobia ako „ľahšie“ – napríklad psychológ, lekár či sociálny pracovník. Ľudia si často myslia: „Tí robia zmysluplnú prácu, ale ja som len účtovník.“ No nie je to tak. Každá práca má svoj význam. Bez účtovníkov by neboli výplatné pásky. Bez finančných manažérov by firmy krachovali. Aj keď ich dopad nie je taký zjavný ako pri záchrane života, stále tu je. Stačí sa len ponoriť hlbšie do každodennosti a hľadať, čo v nej má zmysel.
Aj IT špecialista – bez neho by možno nejaká webová stránka vôbec nevyzerala tak, ako vyzerá. Možno by ani nefungovala. A pritom práve taká stránka robí radosť mnohým ľuďom – napríklad tým, čo si cez ňu niečo objednávajú, kupujú alebo vyhľadávajú informácie. Možno vďaka nemu majú dôchodcovia jednoduchší život – nájdu si, kde kúpiť lieky, ktoré lekárne majú otvorené, alebo si prečítajú, kde sa nachádza konkrétny lekár. V každej práci sa dá nájsť zmysel – len ho treba chcieť vidieť. Každé povolanie je dôležité.
Pozrime sa na otázky, ktoré nám poslali naši poslucháči. Dá sa koncept Ikigai uplatniť aj na Slovensku, kde sú úplne iné ekonomické a kultúrne podmienky ako v Japonsku?
To je zásadná otázka. Uvedomujem si, že na Slovensku nie je teraz možno úplne ľahká situácia. Nežijeme spoločensky úplne ľahké časy. Ale ja som pozitívny človek, čiže verím, že hoci je to koncept z Japonska, nemali by sme hľadať rozdiely, ale všímať si prepojenia.
Áno, máme inú ekonomiku, iný spoločenský, kultúrny status, inak to tu funguje. Ale nemusíme brať celý koncept Ikigai doslovne, že všetky štyri kružnice musia do seba zapadať. Stačí si z toho vytiahnuť niečo, čo nám funguje. Čo je pre nás. Všetky tie veci vieme aplikovať aj u nás, v našom každodennom živote.
Teraz možno trochu odbočím, ale príde mi to ako dobrý príklad. Ani človek, ktorý má depresiu, asi úplne nevie uplatniť svoj Ikigai v živote, lebo rieši úplne iné veci. Ale stále si vie z toho niečo vziať – niečo, čo bude preňho prínosné a platné v jeho situácii. A to sa týka Talianov, Japoncov, Slovákov, Čechov… kohokoľvek. Je to o našom rozhodnutí.
V čom je Ikigai unikátny v porovnaní s inými konceptmi? Spomeniem napríklad dánske hygge, švédsku fika alebo francúzske joie de vivre.
Áno, to všetko sú pozitívne, motivujúce a inšpiratívne koncepty. Každý z nich sa snaží prispieť k lepšiemu životu. Dánske hygge je o prítomnom okamihu – pohode, teple domova, pocite spolupatričnosti. O niečom príjemnom, útulnom. Švédska fika je zase pauza, oddych počas dňa – zvyčajne pri káve, čaji, s koláčom alebo niečím malým. Je to forma zastavenia sa, relaxu medzi prácou a každodennosťou. Francúzske joie de vivre – to je vychutnávanie si života, radosť z malých momentov, z bežných situácií, z každodenného bytia.
No a Ikigai ide nad rámec tohto všetkého. Nezameriava sa len na prítomný okamih – hoci aj ten je dôležitý – ale pozerá sa na život z dlhodobej perspektívy. Je holistickejší. Ide o celkový životný zmysel, nie len o chvíľkovú pohodu. Hovorí o tom, ako si nastaviť život ako celok, aby bol uspokojujúci, naplňujúci a hodnotný.
Každý z týchto konceptov je krásny a inšpiratívny. Všetky sú si podobné, v podstate všetky smerujú k tomu istému – aby sa ľudia cítili dobre. Len každý iným spôsobom. A práve v tom je ich sila – môžeme si z každého zobrať niečo, čo nám pomáha.
Máme tu ďalšiu otázku od poslucháčky: Ako sa dajú lepšie rozpoznať konkrétne talenty – či už u seba, alebo u druhých?
To je veľmi dobrá otázka. Klinickí psychológovia majú na to rôzne sebaposudzovacie škály alebo dotazníky. Čiže ak sa do toho chce niekto naozaj zahĺbiť, existujú rôzne nástroje, pomocou ktorých sa dajú zistiť talenty alebo vlohy. Existuje celá oblasť psychológie – kariérne poradenstvo, ktoré sa týmto témam venuje. No viem si predstaviť, že aj v rámci bežnej terapie vieme s človekom skúmať, bádať, zisťovať, čo ho baví, čo má rád, čo mu vyhovuje, čo nie. Aké emócie má pri rôznych činnostiach.
Často vediem klientov k tomu, aby sa zamysleli: „Ako ste sa vtedy cítili? A ako vtedy?“ A práve vďaka tomu si človek uvedomí – aha, toto je mi asi bližšie, asi je mi to príjemnejšie. Možno je to niečo, v čom som dobrý. Možno je to moja silná stránka. Talent nemusí byť len niečo výnimočné – môže to byť jednoducho schopnosť, ktorú viem dobre rozvíjať. Napríklad tvojou silnou stránkou je určite komunikácia. Tak možno je to práve tvoj talent. A cez terapiu sa dá lepšie pochopiť, čo s ním ďalej, ako ho uchopiť, kam ho posunúť. Alebo teda dá sa ísť aj otestovať, ale existuje aj jednoduchší spôsob – porozmýšľať nad tým.
Väčšinou človek sám vie, v čom je dobrý.
Presne tak. A práve k tomu vedieme ľudí aj na terapii. My psychológovia nedávame priamo rady. Tie najlepšie odpovede má človek v sebe. A to platí aj pre to, ako vyriešiť nejaký problém.
Máme tu ešte poslednú otázku: Vieš odporučiť aj nejaký dobrý test Ikigai? Na internete ich je veľa, ale ktorý má zmysel?
Priznám sa, nestretla som sa s tým, že by existoval kvalitný test na Ikigai. Myslím si, že to je koncept, ktorý je skôr filozofický a hodnotový. Nedá sa úplne zmerať. Ani Japonci asi nechceli, aby sa dal merať. Keď ho vytvárali, išlo im o ideu, nie o metriku.
My vieme merať psychodiagnostické veci – napríklad IQ, neuroticizmus, introverziu či extroverziu. Ale zmysel života? To je veľmi individuálne. Pre niekoho je zmyslom to, že si ráno dá kávu s partnerom. Pre iného to, že vylezie na Mont Blanc. A to sa naozaj nedá porovnať. Neviem si predstaviť, ako by sa to dalo presne zmerať. Taký test by podľa mňa nemal ani veľkú pridanú hodnotu. Lebo Ikigai je o niečom úplne inom.
Spomínala si, že ľudia v japonskej oblasti Okinawa sa dožívajú vysokého veku vďaka tomu, že žijú podľa konceptu Ikigai. Je to naozaj len o tomto prístupe alebo to súvisí aj s niečím iným?
Okinawa, rovnako ako Sardínia, Kréta a niektoré ďalšie oblasti vo svete, patria medzi takzvané modré zóny. Ide o miesta, kde sa ľudia dožívajú vysokého veku. Keďže Okinawa je v Japonsku, súvis s Ikigai je celkom prirodzený. Snažia sa o rovnováhu medzi prácou a súkromím, nachádzajú zmysel života, a práve to je podstata Ikigai.
Ale nie je to len o tom. Našla som viacero faktorov, ktoré ovplyvňujú ich dlhovekosť. Majú silné sociálne väzby. U nich sa to nazýva moai, čo je skupina priateľov alebo podporných osôb, ktorí človeka sprevádzajú celý život. Ďalej je to strava – nízkokalorická, založená na rastlinných potravinách a kvalitných surovinách. Majú tiež pravidlo hara hachi bu – teda jedia len do 80 % nasýtenia, neprepchávajú sa, čo pomáha telu efektívnejšie fungovať.
Veľmi veľa pracujú na poliach, sú stále v pohybe, často na slnku a čerstvom vzduchu. K tomu dávajú dôraz na spánok a regeneráciu – vedia, že telo aj mozog potrebujú oddych. A napokon je tu ich kultúra – silný rešpekt k životu, k starším ľuďom, k tradíciám, hodnotám. Vážia si život a chránia ho. To všetko sa podpisuje pod ich dlhovekosť.
Prešli sme si teóriu. Poďme sa porozprávať aj o samotnej praxi. Ako na to? Aký je prvý krok pri hľadaní svojho Ikigai? Čo robiť, keď netušíme, ako začať?
Najprv sa treba zastaviť, zamyslieť a reflektovať. Keď sme v neustálom pohybe, nemáme priestor uvedomiť si, či robíme to, čo nás baví, alebo nie. Určiť si priority – čo musíme, čo by sme mali a čo vlastne chceme. Lebo ak človek zistí, že všetko robí len preto, že musí, zrejme nie je na správnom mieste.
Ďalej je dôležité prepájať prácu s vášňou – niekto to zvládne v rámci práce, niekto mimo nej. Nikto nám nebráni, aby sme svoj Ikigai žili aj po pracovnej dobe. Dôležité je uvedomiť si, že aj tak sa dá žiť naplnený život. A samozrejme, nezabúdať na work-life balance. Keď robíme to, čo chceme, nie sme takí vyhorení a vieme si lepšie ustrážiť hranice.
A na záver ešte spomeniem flexibilitu. Svet sa mení a my s ním. Náš Ikigai sa môže meniť spolu s nami – a je to tak v poriadku.
Existujú nejaké konkrétne metódy alebo techniky, ktoré nám môžu pomôcť?
Sú rôzne kurzy, ktoré sa tomu venujú. To samovzdelávanie je podľa mňa veľká kapitola, ak to niekoho zaujme. A potom terapia. Keď človek príde do terapie s tým, že sa necíti dobre, že nie je spokojný, šťastný, to je vlastne tiež taký odkaz ikigai. My potom pátrame, čo nefunguje, čo by mohlo fungovať lepšie. Používame aj metódu „kúzelnej paličky“ – pýtam sa klienta, ako by vyzeral svet, keby sa všetky jeho problémy vyriešili. Asi je to účinnejšie, praktickejšie ako niečo testovať alebo štatisticky vyhodnocovať.
Čo ak má niekto veľmi náročnú prácu a málo času? Dá sa vôbec Ikigai aplikovať aj v takom prípade?
Je dôležité si uvedomiť cieľ. Chcem sa v tom len topiť, sťažovať sa, alebo chcem niečo zmeniť? Ak príde rozhodnutie, že to chcem inak, už je to začiatok. Človek vystúpi z bludného kruhu a môže sa chytiť všetkých tých možností, ktoré sme spomínali. Preto ľudia vyhľadávajú aj koučing – je praktický, zameraný na zmenu. Ale základ je vždy rozhodnutie. Bez toho sa nič nepohne.
Existujú nejaké signály, že sme ten svoj Ikigai našli?
Ja si myslím, že to človek vie. Jednoducho to cíti. Nemusí to byť o tom, že si odfajkne všetky štyri kružnice v grafe, ale cíti, že je spokojný, že je na tom správnom mieste. A ak aj nie, je to veľká sebarozvojová oblasť — naučiť sa vnímať spokojnosť v živote, aj pokoru a vďačnosť. To je pre Japoncov veľmi dôležité. Oni sa nenaháňajú stále za niečím, vedia precítiť aj pokoru, vďačnosť. Vedia trochu pookriať nad zenovou záhradkou, vypiť si trochu čaju. Tešiť sa z maličkostí. To sú tie momenty, ktoré im tvoria život. Čiže Ikigai v sebe vieme cítiť.
„Najlepší signál, že ste našli svoj Ikigai? Vnútorný pokoj. Pocit, že ste na správnom mieste.”
Máš aj nejaké skúsenosti zo svojej praxe? Poznáš niekoho, kto sa dal na cestu hľadania Ikigai a aj ho skutočne našiel?
Mám jedného klienta, ktorý túto tému aktívne rieši práve pri zmene zamestnania. Ten koncept ho veľmi zaujal, lebo cíti, že práca, ktorú robí, ho aj celkom dobre živí, ale nemá v nej srdce. Má tam len rozum. A tak hľadá naplnenie, vášeň, tú odpoveď na otázku, čo miluje. On vie, čo to je, len hľadá spôsob, ako to celé dať dokopy. Takže sa o tom v posledných terapiách veľa rozprávame — ako to má, ako sa k tomu môže dostať, čo na tej ceste stretáva, s čím sa konfrontuje.
Ak niekto uvažuje o zmene povolania, môže naozaj použiť Ikigai ako vodítko pri rozhodovaní o novom smere? Dá sa aplikovať všade? Aj v podnikaní, keď si niekto buduje vlastnú firmu či značku?
V podnikaní, obzvlášť v začiatkoch, sa Ikigai dá aplikovať ešte jednoduchšie — pretože je to niečo, čo robím ja, čomu dávam zmysel, čo má pre mňa význam. A viem si nastaviť, ako to celé bude. Ťažšie je to asi v nejakej veľkej korporátnej štruktúre, kde nemám možnosť veci meniť. Ale keď mám tú vec v rukách, ten koncept sa dá veľmi pekne aplikovať.
A zároveň, vlastné podnikanie je podľa mňa Ikigai samo o sebe. Robím to, čo ma baví, ak to má dopad na komunitu, tak ešte lepšie. A ak sa mi darí, mám za to aj zaplatené. Samozrejme, sú to kroky, biznis sa vyvíja. Ale napríklad aj Marie Kondo, ktorú sme spomínali, tá organizátorka, to je jej podnikateľský projekt. A stal sa z neho megaúspešný stámiliónový biznis. Tam je tá vášeň a projekt zároveň. A začínala úplne v malom.
Dominika, ak by si túto tému mala zhrnúť do niekoľkých kľúčových bodov, čo by si odporučila našim poslucháčom? Kde začať a ako sa nenechať odradiť, ak svoje Ikigai hneď nenájdu?
Moj odporúčanie je: Nenechajte sa odradiť. Nenúťte sa splniť všetky štyri kružnice. Nefokusujte sa na to, že musíte splniť všetky štyri kružnice. Hľadajte, čo je pre vás vyhovujúce, čo vám dáva zmysel, kedy sa cítite šťastní a spokojní. Podľa mňa o tom je ten život — aby sme hľadali, kde sme šťastní a spokojní. Nemusíme to nazývať žiadnymi konceptmi. Ikigai môže byť skvelým vodítkom, motivátorom, ale najautentickejšie je, keď si v tom človek nájde to svoje. Takže, hľadajte, bádajte. A som presvedčená, že niečo na tej ceste nájdete.
