Rozhovor so psychologičkou: Majú firmy zodpovednosť za duševné zdravie zamestnancov?

Prečítajte si, prečo musí byť vaše pracovné prostredie zdravé, kedy je čas navštíviť psychológa a ako sa zbaviť akútneho stresu. Alena Jančigová je psychologička a odborníčka na depresie, dlhodobý smútok, neurotické, stresové, psychosomatické ochorenia, psychohygienu a osobnostný rozvoj. Prečítaj si, prečo musí byť tvoje pracovné prostredie zdravé, kedy je čas navštíviť psychológa a ako sa zbaviť akútneho stresu.

Covid priniesol radikálne zmeny v našich životoch aj pracovných návykoch. Boli sme odstrihnutí od okolitého prostredia, od kolegov, často aj sami od seba.
Ako si môžu jednotlivci udržať duševné zdravie pri práci z domu, ak na tento typ práce nie sú zvyknutí?

Je veľmi dôležité udržiavať vo svojom živote aktivity, záľuby a záujmy, ktoré sú mimo práce. Ak zrazu ostaneme doma a venujeme sa len práci alebo povinnostiam, je možné, že sa nám zmiešajú roly. V jednej miestnosti som zrazu všetkým – som pracovníčka, som partnerka, som matka, dcéra, otec, manžel… Je dôležité oddeľovať to od seba, a to napríklad tak, že sa na chvíľu zastavím a opýtam sa samej seba, kto som v tejto chvíli a čo by som potrebovala.

Kancelária nám často pomáha v tom, že keď zabuchneme dvere, môžeme tam nechať prácu a aj našu rolu pracovníčky. Hoci si ju mentálne ešte nejaký čas nesieme so sebou, fyzicky sa od nej dištancujeme, a keď prídeme domov, dokážeme ju nechať tak. To znamená, že udržanie duševného zdravia, ak som donútená pracovať z domu, je jednoduchšie, keď nezabúdame na iné aktivity a iné roly v nás.

Niektorí ľudia, ktorých poznám, to robia prostredníctvom rekvizity. Napríklad ak som mama a idem variť, dám si zásteru. Keď som manažérka, ktorá má práve pracovný call, dám si sako…

To je dobrý príklad a výborný nápad!

Mnohí ľudia, ktorí pracujú remote dlhodobo, často pracujú v pyžame. Je to v poriadku alebo je dôležité dodržať návyk, že keď pracujem, naozaj sa prezlečiem do pracovného, tak ako keby som išla fyzicky do práce?

Na to nie je jednoznačná odpoveď, to závisí od človeka. Je obrovský rozdiel, keď sa vedome uchádzam o full remote prácu alebo keď sa stane to, čo nám spôsobila korona – že luskla prstami a my všetci sme ostali doma nepripravení na tento životný štýl. Ja si teda myslím, že čiastočne to môže pomôcť minimálne tým ľuďom, ktorí sú radi v pracovnom prostredí, ale napríklad u niektorých ľudí nevidím problém v tom, že im to vyhovuje. Niekomu to môže vyhovovať, niekomu zase nie. Treba sa riadiť vnútorným pocitom.

O mladej generácii sa hovorí ako o internetovej generácii. Je pre mladých ľudí jednoduchšie prejsť na teleprácu? Vyhovuje im takáto práca viac alebo je to len mýtus?

Toto neviem posúdiť. Viem si predstaviť, že to pre nich v niečom môže byť jednoduchšie, ale verím, že to má aj svoje úskalia.

Psychologickej práci sa venujete už niekoľko rokov, preto zrejme budete vedieť porovnať, či po covide došlo k nárastu počtu vašich klientov. Cítia sa ľudia horšie ako predtým?

Ja si myslím, že dopad korony ešte úplne necítime. Jednoznačne sa stretávam s ľuďmi, ktorí prichádzajú kvôli izolácii a úzkosti, prípadne s postcovidovými symptómami alebo syndrómom. Neviem povedať, či ich je viac kvôli covidu alebo je to prirodzený nárast kvôli dobe, v ktorej sme.

Korona bola spúšťačom mnohých zmien. Aj keď sa na to pozriete globálne – či už klimatická kríza, alebo vojna –, ľudia pociťujú ohrozenie. Už keď som ako študentka chodila na prax, starší kolegovia nám hovorili, že psychické problémy ľudí často odrážajú systémovú situáciu.

Podľa jednej z našich ankiet je najobľúbenejším benefitom home office. Myslíte si, že home office je pre zamestnancov požehnaním alebo prekliatím? A je vôbec zdravé pracovať z domu?

Ja si myslím, že psychologicky zdravé je to, čo robí dobre danému človeku. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí dlhodobo pracujú na home officee a sú úplne v pohode. (Prečítaj si aj článok Home office tipy a článok .) Mám pocit, že sú vyrovnaní, majú veľmi pekne vytvorené návyky a harmonogram. A poznám aj ľudí, ktorých to zásadne „rozsypáva“. Všetko má svoje výhody a nevýhody, je to veľmi individuálne.

S mojimi kolegami a priateľmi sme počas covidu riešili jeden veľmi nečakaný problém. Okrem toho, že sme ostali doma a boli sme v jednom priestore zamestnancami, rodičmi aj partnermi, sme sa museli často zmieriť aj s rolou pedagógov. Stretávala som mnohých mojich priateľov v úplnom zúfalstve, že táto rola prešla na nich. Nevedie domáce vzdelávanie k tomu, že deti budú menej vzdelané a rodičia viac frustrovaní sami zo seba?

My ako ľudia, ako rodičia nemáme vzdelanie, výcvik učiteľov. A ďalšia vec je, že keby sme chceli byť učiteľmi, tak to ideme študovať a robiť. Toto je také hodenie do vody. Vplyv na vzdelanie detí to môže mať, ale na druhej strane ja nemôžem posúdiť dopad. Určite to je dobrá otázka, ale skôr na mojich kolegov, ktorí pôsobia v tejto oblasti.

Čo môžem zdieľať, je, že v rodine máme mladú slečnu, ktorá polovicu strednej školy vyštudovala online. Podľa jej vlastných slov je tam obrovská deprivácia kolektívu. Ona bola doma v 15 – 16 rokoch, keď si vy ako mladý človek tvoríte identitu v kolektíve. Ak vám chýba socializácia v tomto veku, môžu sa vytvoriť úzkosti. Zrazu prídete v treťom ročníku do školy k študentom, ktorých poznáte len z obrazoviek, a na adaptáciu je to pomerne náročné. Ale aj toto je individuálne.

Nikto predtým si nemusel prejsť podobnou skúsenosťou. Je to veľký zásah do integrity. Takisto nemáte toľko motivácie a disciplíny učiť sa, ako keď denne fyzicky vidíte svojich spolužiakov, ako študujú. Rovnako doma máme veľa rozptýlení, či už sme študenti, alebo pracujúci. Vieme, kde máme poodkladané všetky čokoládky, seriály a iné „rozptyľovače“. To si v práci či škole až tak nedovolíme.

Jedna zo štúdií odhalila zaujímavý jav: zatiaľ čo zamestnávatelia si mysleli, že ľudia na home office nepracujú tak tvrdo, ako pracovali v kancelárii, ukázalo sa, že ľudia pracovali oveľa viac doma. Báli sa totiž, aby ich zamestnávatelia nepovažovali za lenivých a nevýkonných a aby v čase covidu neprišli o prácu. Je pre nás teda skôr štandardom, že keď pracujeme z domu, robíme viac alebo menej?

Ja sa v praxi stretávam skôr s výkonovými ľuďmi. Niekedy si až kladiem otázku, či to nehraničí s workoholizmom. My sme výkonová kultúra. U nás je práca jedna z vyšších priečok v hodnotovom rebríčku. Aj keď prídete domov a privediete partnera alebo partnerku, častá otázka je, čo ten človek robí. V našej krajine je to kultúrna vec. Ale opäť to neznamená, že všetci sme výkonoví. Myslím si, že keď je nado mnou hrozba straty práce, začnem sa snažiť viac. A je to prirodzené a nemusí to znamenať, že predtým som sa snažila málo.

Sú firmy zodpovedné za duševné zdravie zamestnancov?

Z môjho pohľadu áno, ale zároveň si myslím, že zamestnanec nie je bezmocný. Keď si založím firmu, som zodpovedná aj za klímu, ktorú vytváram pre zamestnancov, a teda moje správanie a nastavenie vnútornej politiky má dosah na duševné zdravie mojich zamestnancov. Rovnako je dôležité, aby som pracovala na svojich vzťahoch s konateľom alebo podriadenými a aktívne a so záujmom na konfliktoch. Záleží aj na vnútornej klíme a atmosfére, ktorú tvoria zamestnanci, takže aj oni vedia veľa ovplyvniť a zmeniť k lepšiemu či horšiemu.

Platí teda, že aký je šéf, taká je firma?

Ja ako zamestnávateľ mám hierarchicky vyššiu pozíciu, takže ak ja začnem hovoriť, že duševné zdravie je dôležité, a chcem, aby mali moji ľudia , tak je oveľa vyššia pravdepodobnosť, že sa to zamestnancom dostane viac do podvedomia a možno si začnú všímať aj svoj mindset okolo práce. A rovnako aj zamestnanec môže mať veľa uvedomenia a pekne zvládnutý work-life balance a môže ma to ako zamestnávateľa učiť.

Medializácii tejto témy pomohli aj influenceri, social media creatori a podobní tvorcovia. Keď dokumentujete svoj život a ukazujete každú jeho črepinu svetu, asi by bolo divné, keby ste nejaké problémy nemali… Sociálne siete sú taká dvojsečná zbraň – na jednej strane spôsobujú úzkosti a depresie, na druhej strane cez ne môžete nájsť komunitu, ktorá vám ich pomôže prekonať.

Ja som veľmi vďačná za to, že mnoho známych osobností, umelcov, podnikateľov či politikov začalo hovoriť o problémoch duševného zdravia, a keďže títo ľudia majú dopad na kultúrne dianie, aj mnoho ľudí pochopilo, že duševné zdravie si treba chrániť a je potrebné naučiť sa so sebou pracovať.

Máte rada sociálne siete?

Využívam ich a trávim na nich nejaký čas, ale nemôžem povedať, že ich mám rada.

To, čo sa mi možno na nich nepáči, je, že občas ľudia neberú zodpovednosť za svoje slová a tie môžu mať nejaký dosah na ľudí. Ak mám veľa followerov, mala by som si dávať pozor, čo pustím do sveta, a mať zodpovednosť za to, čo poviem. Preto som rada za tých, ktorí robia osvetu. Kiežby ich bolo čo najviac.

Mnohí sa z toho snažia vykrútiť spôsobom, že nemajú zodpovednosť za „naše deti“ a môžu si hovoriť, čo chcú.

Keď chcem byť známa a zverejňujem nejaký obsah, mám aj zodpovednosť za to, ako vyznieva alebo ako to môže niekto pochopiť, a na to potrebujem ostať bdelá. Dôležité je to z toho dôvodu, aby som nepodnecovala nenávisť, marginalizáciu a podobne.

Definíciu pracovného úspechu máme mnohí rovnakú – vyššia pozícia, vyšší plat, viac času na samého seba. Čo v skutočnosti znamená úspech a vedie k vyhoreniu?

Pre niekoho je úspechom kariéra, pre niekoho to znamená mať zdravý vzťah, pre niekoho sú to iba peniaze. Je to veľmi individuálne, tu neexistuje všeobecný vzorec. My sa v čase vyvíjame. Kedysi pre nás mohlo byť úspechom to, že budeme stúpať po kariérnom rebríčku, ale to sa v čase zmenilo. Človek to musí hľadať.

Je veľmi subjektívne, koľko má človek pracovať na to, aby nevyhorel. Niekomu vyhovuje pracovať 12 hodín denne a je v pohode a niekto dá maximálne 4 hodiny a potom odpadáva od únavy. Nájsť ten balans musí každý sám, pretože nič nefunguje na každého rovnako. A je to v poriadku.

Dnešnú dobu mnohí nazývajú dátová doba, ja si myslím, že je to skôr stresová doba. Na pracovisku ho mnohí zažívajú. Sú nejaké rýchle techniky, ako sa zbaviť akútneho stresu, keď vás prepadne napríklad v práci, trebárs keď idete prezentovať?

Jasné, volajú sa stabilizačné techniky alebo dychové cvičenia. Ja veľmi rada odporúčam pránájámu, to je jogové dýchanie. Niekoho však dychové cvičenia nemusia upokojiť, niekto potrebuje tlakové. Mnohí z nás majú vlastné „pomôcky“ – šúchame si stehná, hladkáme si prsty… Potrebujeme si to len všimnúť.

Čo je dôležité urobiť, je mať to „zvedomené“. Všimnúť si, aké to je, keď sa dotýkam dlaňou ramena alebo stehna. Myseľ ma potom prestane vyrušovať, moja nervová sústava sa stabilizuje. Kontakt s telom veľmi pomáha, aby sme sa vedeli uzemniť a upokojiť, nemusí to však pomôcť každému. Dnes je veľmi populárny mindfulness, takisto veľmi dobré techniky, ktoré mnoho ľudí používa.

Dnes sa ako diagnózy spojené s prácou najčastejšie spomínajú workoholizmus a syndróm vyhorenia. Čo vedie ľudí k workoholizmu a aké sú jeho príznaky? Kedy si mám povedať, že už je čas riešiť to?

Workoholizmus je závislosť ako každá iná, takže keď to prestanem ovládať ja, je to už naozaj problém. Workoholizmus má veľa spúšťačov – môžem byť napríklad nespokojná vo vzťahu a kompenzovať si to prácou, môžem utekať od samoty… Ale moja práca ma môže aj naozaj veľmi baviť a chcem veľa dosiahnuť, až to preženiem. Ako ľudia máme predispozíciu na závislosť, neustále sýtime nejaký pocit hladu po niečom. Ani toto však neplatí na každého človeka.

Existuje teda hranica medzi človekom, ktorý miluje svoju prácu, a workoholikom? A ako ju nájsť?

Princíp závislosti, a teda workoholizmu je ten, že je to choroba. Ja už to neovládam, ono to ovláda mňa. Hranica môže byť napríklad to, že viem z práce naozaj vypnúť – fyzicky, ale aj mentálne – a som s tým okej. Prípadne že môj život je vyváženejší a nie je to len práca.

Workoholizmus je stará diagnóza, hoci sme to tak možno nemali pomenované. Už naši rodičia a starí rodičia boli zvyknutí makať do úmoru. Ale syndróm vyhorenia je novinka. Ako keby ľudia začali byť vyhorení až teraz, lebo predtým si to nemohli dovoliť. Nie je vlastne syndróm vyhorenia následkom workoholizmu?

Môže byť, ale nemusí. Nie každý workoholik vyhorel. Syndróm vyhorenia môžete mať aj bez toho, že ste workoholička. Nie je to rovnica. Pri vyhorení ide skôr o to, že strácam hranice a nemám dostatok zdrojov na kompenzáciu záťaže, ktorú zažívam. Workoholizmus je zase o množstve a vnímaní sveta cez výkon a prácu, ale taktiež strácam hranice toho, čo je zdravé pre moje psyché, vzťahy, život.

Duševné problémy sa dostávajú ako téma do médií čoraz viac. Kým pri depresii to všetci berú vážne a hovoria, že ju nikdy nechcú zažiť znova, pri syndróme vyhorenia často mávnu rukou a tvrdia, že už to mali trikrát. Je v poriadku bagatelizovať to?

Z môjho pohľadu nie je v poriadku bagatelizovať to, ale viete, veľa našich klinických výrazov sa používa v bežnej reči. Preto si overujem s mojimi klientmi a klientkami, ako samotný syndróm vyhorenia prežívajú. A keď si všimnem, že si ho zamieňajú napríklad s únavou, tak to iba pomenujem. Samozrejme, nemôžeme ľuďom brať ich prežívanie, keďže nevieme, ako sa cítia. A preto aj keď niekto povie, že mal vyhorenie trikrát, určite to ukazuje na to, že sa minimálne trikrát vo svojom prežívaní nemal dobre. Vyhorenie ako každý psychický problém je na kontinuu a niekto to môže prežívať miernejšie, u niekoho má klinický prejav.

Občas sa však stretnem s bagatelizáciou v zmysle, že mi niekto povie, že dostal radu, že na depresiu je najlepšia horká čokoláda alebo že ten človek je len lenivý a vymýšľa. Akokoľvek dobre to myslia ľudia, ktorí to vyslovia, nemusí to dobre padnúť.

Čo by som však k tomu dodala, je, že ak sa bavíme o depresii, určite mi na depresiu nepomôže čokoláda ani návšteva kina, ani počúvanie obľúbeného rapera. Možno mi to o pol percenta zdvihne náladu, čo je tiež super, ale nerieši to samotný problém. Preto by som chcela podporiť ľudí, ktorí sa cítia zle, aby sa porozprávali s odborníkom. A znovu dodám – je to v poriadku. Je v poriadku, že keď sa cítim zle, riešim to s odborníkom. Naše okolie má veľakrát dobre mienené rady, ale nemusia byť vždy užitočné.

Mnohí ľudia, ktorí trpia syndrómom vyhorenia alebo depresiami, si zmenu stavu dávajú ako predsavzatie. Nedávno sme prešli do nového roka, mnohí sme si dali predsavzatia. Ako sa na ne pozerá psychológia? Fungujú vôbec?

Podľa mňa je to také milé. Predsavzatie je funkčné, ak s ním súhlasia všetky moje časti. Napríklad keď chcem prestať byť workoholikom, je to pre mňa náročné, lebo ma to živí, šľachtí, dáva mi to pocit uvedomenia alebo sebarealizácie. Ak sa rozhodnem, že s tým chcem skoncovať, tak tie časti mňa, ktoré tým trpia, vždy súhlasia. Ale tie, ktoré sú tým pocitom sýtené, sú proti a ja s nimi potrebujem vnútorne vyjednávať. Inak, ak už si dávate predsavzatia, bude lepšie, ak si dáte nejaké reálne.

Viem, že ako psychologička nerozdávate rady, ale na záver skúsim. Máte nejakú radu, ako byť v harmónii so samým sebou a žiť šťastný život?

Áno. Hľadajte, čo vás robí spokojnými, hľadajte, čo sú vaše potreby, spoznávajte sa a žite život, ktorý chcete žiť.