Spätná väzba a kritika: Ako ich zvládať s nadhľadom (podcast #30)

Autor: Ivana Hricová

Duševné zdraviePracovné prostredieRozhovory

Spätná väzba má byť informácia, ktorá nám pomôže niečo zlepšiť. V praxi ju však mnohí z nás počujú ako verdikt o sebe, a to platí doma rovnako ako v práci. S klinickou psychologičkou PhDr. Andreou Hraškovou sme sa rozprávali o tom, čo odlišuje konštruktívnu kritiku od tej, ktorá len nálepkuje, prečo nás niektoré vety zasiahnu neúmerne silno a ako dať spätnú väzbu tak, aby ju druhý počul.

Spätná väzba a kritika nás dokážu rozhodiť aj vtedy, keď ide o maličkosť. Často počúvame vety ako „Veď som to nemyslel zle“, „Ja ti predsa hovorím len pravdu“ alebo legendárne „Neber to osobne“. Pre mnohých z nás to osobné práve je. Nie je to pritom len pracovná téma. Riešime ju doma, vo vzťahoch, pri deťoch, s partnerom a veľmi často aj sami so sebou, len si to možno neuvedomujeme.

Mojou hostkou je dnes psychologička Andrea Hrašková. Pozreli sme sa na spätnú väzbu inak, nie ako na problém, ale ako na signál o tom, čo sa v nás deje, keď ju dávame a keď ju prijímame. Ak ťa už niekedy spätná väzba nečakane rozhodila, táto epizóda je pre teba.

Čo je spätná väzba a čím sa líši od kritiky

🎧 Počúvaj od 01:55

Spätná väzba je informácia o konkrétnom správaní a jeho dopade, nie hodnotenie človeka. Rozdiel medzi ňou, kritikou a názorom rozhoduje o tom, či sa s ňou dá ďalej pracovať alebo ju mozog vyhodnotí ako hrozbu.

Aký je význam spätnej väzby a čím sa líši od názoru?

Spätná väzba je informácia, ktorá nám má pomôcť zlepšiť správanie alebo spoluprácu. Môžeme si ju predstaviť ako navigáciu alebo GPS pre vzťah či spoluprácu. Nie je to verdikt o človeku, ale informácia, ktorá nám pomôže nastaviť smer.

Podstatné je, že pri spätnej väzbe nejde o konečný súd nad človekom. Ak nám niekto povie, čo konkrétne sa stalo a aký to malo dopad, vieme podľa toho niečo upraviť. Pri kritike sa už oveľa ľahšie dostávame k hodnoteniu človeka a pri názore skôr k tomu, čo sa komu páči alebo nepáči.

Úplne jednoducho, spätná väzba opisuje konkrétne správanie a jeho dopad. Kritika je viac hodnotiaca. Hodnotí človeka alebo mu dáva nálepku, že je taký alebo onaký, prípadne že niečo bolo dobré alebo zlé. Názor je skôr preferencia alebo subjektívny pohľad, napríklad že mne sa niečo páči alebo nepáči. Spätná väzba nám má pomôcť niečo zlepšiť, kým kritika má často potrebu nálepkovať.

Spätnou väzbou sú v istom zmysle aj rôzne vyšetrenia, smart hodinky, prstene alebo aplikácie. Vidíme, koľko sme spali, koľko sme zabehli alebo akú máme teplotu. Aj to je informácia o nás, ktorá nám môže pomôcť nastaviť smer. Ani tu nejde o to povedať, že človek je dobrý alebo zlý. Dostane údaj a môže sa podľa neho rozhodnúť, čo urobí ďalej. V medziľudskom kontakte by spätná väzba mala mať podobnú funkciu.

Čo odlišuje konštruktívnu kritiku od deštruktívnej?

Konštruktívna spätná väzba býva konkrétna. Povie, čo sa stalo, aký to malo dopad a smeruje k zmene do budúcna. Je zameraná na to, aby sa zlepšilo správanie, vzťah alebo spolupráca, a zachováva rešpekt.

Dôležitý je teda aj spôsob. Aj nepríjemná informácia sa dá povedať tak, aby bolo jasné, o akom správaní hovoríme, čo spôsobilo a čo by mohlo byť nabudúce inak. Človek potom má s čím pracovať a nemusí si z toho vytvoriť nálepku o sebe.

Deštruktívna kritika býva všeobecná. Objavujú sa formulácie ako „ty vždy“ alebo „ty nikdy“, prípadne hodnotenie typu „ty si taký alebo onaký“. Často je zhadzujúca alebo sarkastická a nie je v nej návrh riešenia. Je to skôr obviňovanie bez toho, aby sa riešilo, čo ďalej.

Pri vetách typu „ty vždy“ a „ty nikdy“ navyše často ani nevieme, ktorú konkrétnu situáciu máme meniť. Človek sa skôr začne brániť proti nálepke. Konštruktívna spätná väzba by mala viesť k tomu, že obaja rozumejú problému a vedia pomenovať ďalší krok. Nejde o to, kto vyhrá. Cieľom je zlepšenie vzťahu, spojenia alebo ďalšieho smerovania.

Prečo má spätná väzba takú zlú povesť?

Veľa je to o osobnej skúsenosti. Mnohí ľudia majú spätnú väzbu zapamätanú ako slušne zaobalenú kritiku. Znamená pre nich poníženie alebo konfrontáciu. Mozog je v tomto konzervatívny. Keď sa raz naučí, že feedback znamená niečo zlé, pri oznámení, že si ideme dať spätnú väzbu, sa človek môže okamžite dostať do obranného mechanizmu.

Veľakrát stačí už samotná veta, že sa ideme porozprávať. Človek ešte ani nevie, čo bude nasledovať, a telo už reaguje. To je dôvod, prečo niekto vstupuje do rozhovoru napätý ešte predtým, než zaznie samotný obsah spätnej väzby.

Zapne sa stresová reakcia a amygdala, stresové centrum v mozgu, začne situáciu vyhodnocovať ako hrozbu. Môže to súvisieť so skúsenosťou zo školy, napríklad so známkovaním alebo s inými situáciami, v ktorých bola spätná väzba stresujúca. Keď sa takáto skúsenosť opakuje, mozog si spätnú väzbu môže spojiť s ohrozením.

Niekedy sa človek v strese chytí jedného sprievodného slova, ktoré v ňom zarezonuje. Každý máme nejakú citlivú strunku alebo emočný gombík. Situácia nám môže pripomenúť niečo z detstva, bývalý vzťah alebo konkrétneho človeka. Môže to byť aj nevedomé. Preto môžu dvaja ľudia počuť tú istú vetu a reagovať na ňu úplne rozdielne. Jednému sa nič zvláštne nestane a druhému sa spojí s niečím starším, čo má v sebe uložené.

Čo sa v tele deje, keď feedback vyhodnotíme ako hrozbu?

Mozog spracováva podnety v poradí, kde ide najskôr bezpečie a emócie a až potom logika. Amygdala veľmi rýchlo skenuje, kde je hrozba a čo nás ohrozuje. Keď mozog niečo vyhodnotí ako hrozbu, telo reaguje skôr, než si stihneme premyslieť vetu alebo reakciu.

Niekto okamžite odíde, niekto zvýši hlas a niekto zamrzne a nevie nájsť správne slová. Nie je to najskôr logická reakcia, ale fyziologický alarm tela.

Preto sa niekedy stane, že človek neskôr sám nechápe, prečo zvýšil hlas, odišiel alebo nevedel povedať nič. V tej chvíli sa nervový systém snažil zvládnuť to, čo vyhodnotil ako hrozbu. Logické spracovanie prišlo až potom.

Spätná väzba doma: prečo nás od blízkych zraní viac

🎧 Počúvaj od 05:30

Doma nejde len o to, čo sme urobili, ale aj o to, kým sme pre druhého, a preto spätná väzba v komunikácii s partnerom či dieťaťom zasiahne hlbšie než tá pracovná. Pomáha tu to isté, čo v iných situáciách rieši efektívna komunikácia: konkrétnosť namiesto nálepiek.

Prečo nás spätná väzba od blízkych zasiahne viac?

V blízkych vzťahoch nie je v hre len správanie, ale aj identita a pocit bezpečia. V práci sa často hodnotí výkon, či je práca spravená alebo nie. Doma sa spätná väzba môže dotýkať toho, či sme podľa seba dobrí partneri alebo rodičia. Už to teda nie je len o výkone, ale aj o našej identite.

V súkromí je oveľa ľahšie preložiť si pripomienku k jednej veci ako otázku, či som vôbec dobrý partner, rodič alebo blízky človek. Práve preto môže aj zdanlivo malá poznámka doma zasiahnuť hlbšie než omnoho väčšia pripomienka v práci.

Mozog je nastavený tak, že odmietnutie od blízkych ľudí vníma ako silný signál ohrozenia. Historicky to dávalo zmysel. Ak človeka odmietla jeho skupina a bol z nej vylúčený, mohlo to znamenať aj fyzické ohrozenie. Preto je v nás takýto reflex stále prítomný. Nervový systém najskôr reaguje na pocit ohrozenia a až potom si situáciu rozumovo vysvetľujeme.

Keď je človek unavený, pod tlakom alebo precitlivený, amygdala reaguje ešte rýchlejšie. Vidíme to aj pri šoférovaní. Niekto pred nami prudko zabrzdí a prvá príde emočná a telesná reakcia. Zabrzdíme alebo strhneme volant. Až potom príde rozumové vyhodnotenie toho, čo sa stalo. Podobne je to doma. Niekto nám zabrnká na citlivú strunku a rozum prichádza až neskôr.

Prečo si feedback prekladáme ako „nie som dosť dobrý“?

Veľa ľudí má v sebe zakódovaný vzorec, že hodnota sa rovná výkon, spokojnosť druhých alebo bezchybný obraz. Keď príde spätná väzba, nepočujú len hodnotenie konkrétneho výkonu alebo správania, ale verdikt o sebe.

Ak je človek zvyknutý získavať pocit vlastnej hodnoty najmä cez výkon alebo spokojnosť okolia, spätná väzba môže zasiahnuť presne toto miesto. Namiesto informácie, že jednu vec môžem urobiť inak, počuje, že ako človek nie som dosť dobrý.

Mozog to veľmi zovšeobecní. Z jednej situácie urobí globálny záver, že som neschopný, pomalý alebo lenivý. Jedna veta o konkrétnom správaní sa zmení na identitu. Takáto kognitívna skratka vznikne veľmi rýchlo a potom už nereagujeme iba na to, čo druhý povedal, ale aj na celý vlastný príbeh, ktorý sme si k tomu v tej chvíli doplnili.

Čo spätnú väzbu v komunikácii najčastejšie pokazí?

Často sú to formulácie „ty vždy“, „ty nikdy“ alebo „keby si bol normálny“, „keby si bola normálna“. Ďalej zosmiešňovanie, silný sarkazmus a všeobecné nálepky, napríklad že niekto je precitlivený alebo hysterický. Človek vtedy nereaguje na konkrétnu vec, ale nálepkuje reakciu alebo celú osobu.

Kontrolkou môže byť aj pocit, že cieľom rozhovoru vôbec nie je niečo vyriešiť. Ak po ňom ostáva len poníženie, zosmiešnenie alebo dojem, že druhý potreboval vyhrať, je to iný typ komunikácie než spätná väzba zameraná na zlepšenie.

Treba vnímať aj to, ako to na nás pôsobí. Niekedy už nejde o spätnú väzbu, ale skôr o ventilovanie druhého človeka, mocenskú hru alebo dlhodobejší vzťahový problém.

Kariéra10 min.

Prečítaj si aj:

Šikana na pracovisku: bossing, mobbing. Ako proti nim bojovať?

V tomto článku ti povieme viac o rôznych typoch šikany na pracovisku, napr. o mobbing a bossingu, a o spôsoboch, ako proti nim bojovať.

Musíme prijať každú spätnú väzbu?

Nie, prijať feedback nie je povinnosť. Môžeme si človeka vypočuť, overiť si, či je to férové a užitočné a potom sa rozhodnúť, či to prijmeme alebo nie. Niekedy si uvedomíme, že druhý má len zlú náladu alebo sa ventiluje a spätná väzba nie je relevantná.

To rozhodovanie je dôležité, pretože vypočuť si niekoho ešte neznamená automaticky súhlasiť. Môžeme uznať, že druhý človek niečo cíti alebo vníma určitým spôsobom, a pritom si nechať právo posúdiť, čo z toho je pre nás užitočné a čo nie.

Zdravá hranica, teda to, ako si nastaviť hranice vo vzťahu, môže vyzerať tak, že človeka vypočujem a uznám, že počujem, čo ho trápi, ale zároveň poviem, že sa mi nepáči spôsob, akým mi to hovorí. Pokojne môžem povedať, že z toho si zoberiem toto, ale s týmto už nesúhlasím. Nemusí byť všetko zlé, ale nemusíme prijať všetko.

Nemusíme ani reagovať v tej chvíli. Môžeme si to v pokoji premyslieť a neskôr povedať, čo sme si z toho zobrali. V afekte nie je dobré dávať si spätné väzby. Keď sú obe strany rozrušené, často už neriešia pôvodnú vec, ale reagujú jedna na druhú. Krátky odstup pomôže, aby sa rozhovor vrátil ku konkrétnemu problému.

Ako vyzerá dobre podaná spätná väzba?

Najväčším základom je bezpečie vzťahu a zámer. Ak idem dávať spätnú väzbu preto, aby som sa vyventiloval, uľavil si, vyhral alebo niečo druhému vrátil, druhý človek to často vycíti a nie je to férové. Pred rozhovorom teda pomáha položiť si otázku, prečo to vlastne idem povedať.

Dôležité je vybrať správny čas, keď ani jeden nie je v afekte. Hovoriť o jednom konkrétnom správaní a nevšeobecňovať to na „ty vždy“ alebo „ty nikdy“. Čím viac udalostí človek naraz vytiahne, tým ľahšie sa rozhovor zmení na zoznam obvinení.

Dobre funguje štruktúra, v ktorej najskôr pomenujeme konkrétnu situáciu, potom svoj pocit a potrebu. Napríklad: „Keď prídeš domov a nič nepovieš ani ma nepozdravíš, cítim sa smutná. Pomohlo by mi, keby sme sa rýchlo privítali.“

To je úplne iné ako povedať partnerovi „Ty ma ignoruješ“. Takú vetu môže vnímať ako kritiku, hoci si možno vôbec neuvedomuje, že druhého jeho správanie zraňuje. Jednoduchá štruktúra je, čo sa stalo, čo cítim a čo potrebujem. Takto človeku nehovoríme, aký je, ale opisujeme vlastnú skúsenosť.

Zároveň treba dať druhému šancu reagovať a vysvetliť svoj pohľad. Niekedy je dobré zhrnúť to jednoduchšie. Keď človek dlho rozpráva, informácií môže byť priveľa a druhý už nevie, čo si z toho má zobrať. Pomáha skončiť konkrétnym záverom, na čom sme sa dohodli, aby jeden neodchádzal s úplne inou predstavou než druhý.

Vnútorný kritik: Keď si spätnú väzbu dávame sami

🎧 Počúvaj od 18:20

Najtvrdšiu spätnú väzbu si väčšinou dávame sami a na rozdiel od tej vonkajšej nemá konkrétny obsah, ale mieri na to, akí sme.

Prečo si najtvrdšiu spätnú väzbu dávame sami?

Veľa ľudí má v sebe vnútorného kritika alebo nadmerné štandardy. Zdravá sebareflexia je konkrétna. Nezovšeobecňuje, že som lenivý alebo neschopný, ale pozerá sa na konkrétnu situáciu a na to, čo môžem nabudúce urobiť inak alebo lepšie.

Zdravá sebareflexia teda nepopiera chybu. Práve naopak, dokáže ju pomenovať, ale nerozšíri ju na celý obraz o sebe. Je aj láskavá k sebe. Môžem si oddýchnuť a nemusím všetko urobiť perfektne. Necháva nádej a smeruje k učeniu a rastu.

Dôležité je aj to, že človeku necháva možnosť ďalšieho kroku. Ak si poviem iba „Pokazil si to zase“, nie je v tom žiadny smer. Ak si poviem „Toto sa mi nepodarilo a nabudúce skúsim konkrétnu vec inak“, už z toho vzniká informácia, s ktorou sa dá pracovať.

Vnútorný kritik je naopak globálny a krutý. Hovorí: „Som neschopný“ alebo „Zlyhávam“. Útočí na identitu, nie na konkrétnu situáciu, a často vyvoláva hanbu. Taký vnútorný hlas býva oveľa tvrdší, než by sme si dovolili hovoriť k niekomu, koho máme radi. Človek si pritom môže myslieť, že ho táto tvrdosť motivuje. Veľakrát ho však skôr zablokuje a sťaží ďalší pokus.

Prečo si všímame hlavne to, čo sa nepodarilo?

Keď sa na niečo sústredíme, mozog má tendenciu vyhľadávať v prostredí veci, ktoré to potvrdzujú. Ak si stále hovorím, že som neschopný, začnem si viac všímať, kde som niečo pokazil alebo kto sa na mňa škaredo pozrel, hoci to vôbec nemusí znamenať to, čo si myslím. Keď si naopak všímam, v čom som šikovný, mozog vyhľadáva aj veci, ktoré to potvrdzujú.

Neznamená to, že si máme nahovárať niečo nepravdivé. Ide skôr o to, že pozornosť je selektívna. Ak je nastavená iba na zlyhania, dobré veci môže úplne prehliadať. Preto môže byť užitočné vedome si pripomínať aj to, čo sa podarilo.

Na to veľmi dobré písanie. Keď je človek smutný alebo sklamaný, často si nevie spomenúť na dobré veci. Keď ich má napísané, vie sa k nim vrátiť. Nemusíme sa v náročnej chvíli spoliehať len na momentálnu náladu a pamäť, ale môžeme sa vrátiť ku konkrétnym situáciám, ktoré ukazujú, že obraz vytvorený vnútorným kritikom nie je celý príbeh.

Podcasty21 min.

Prečítaj si aj:

Perfekcionizmus nie je kompliment – je to pasca, ktorú si vytváraš (podcast #23)

Perfekcionizmus očami psychologičky Dominiky Neprašovej – kde je hranica medzi zdravou ambíciou a vyčerpávajúcim tlakom?

Čo sa zmení, keď k sebe hovoríme láskavejšie?

Zmenilo by sa veľa. Láskavosť k sebe nie je mäkkosť ani narcizmus. Je to aj spôsob regulácie nervového systému. Keď k sebe hovoríme krutým hlasom, mozog to môže vnímať ako ohrozenie a dostáva sa do stresu. To môže zhoršovať koncentráciu a zvyšovať napätie.

Aj keď tento hlas vychádza z nás, nervový systém naň reaguje. Mozog vníma informáciu bez ohľadu na to, či kritika alebo pochvala prišla zvonka alebo od nás samotných. Preto má význam všimnúť si nielen to, čo si o sebe myslíme, ale aj akým tónom sa k sebe vnútorne prihovárame.

Cieľom nie je iba prestať sa kritizovať. Užitočné je naučiť sa hovoriť si aj uznanie za malé a bežné veci. Nie ako prehnanú pochvalu, ale podobne, ako by sme podporili človeka, na ktorom nám záleží.

Známy príklad je kyslíková maska v lietadle. Najskôr si ju má nasadiť rodič, aby potom mohol pomôcť dieťaťu alebo niekomu slabšiemu. Keď sami nebudeme mať kyslík a nepostaráme sa o seba, nebudeme vedieť pomôcť ani tým, ktorí to potrebujú.

Ako sa dá prvá stresová reakcia zregulovať?

Je to ťažké, ale dá sa to naučiť. Dôležité je chvíľu si to premyslieť, predýchať, dostať sa do pokoja a nereagovať okamžite. Už len uvedomenie, že ide o fyziologickú reakciu, môže pomôcť. Nejde o to emóciu zakázať, skôr vytvoriť medzi podnetom a reakciou trochu priestoru. Niekedy stačí krátka pauza, pár nádychov alebo odloženie odpovede, aby už nereagovala iba prvá stresová vlna.

Pomôcť môžu aj rôzne techniky a neurofeedback. Pri ňom mozog dostáva informáciu o svojej aktivite a mozgových vlnách, najčastejšie cez EEG, a postupne sa učí stabilnejšiemu režimu. Ak sa amygdala veľmi ľahko aktivuje, človek sa môže rýchlo rozčúliť alebo byť podráždenejší. Zmyslom nie je, aby nikdy nezažil stres. Stresová reakcia má svoju funkciu. Problém nastáva skôr vtedy, keď sa systém zapína veľmi ľahko aj tam, kde objektívne nič neohrozuje, alebo keď sa po záťaži nevie vrátiť do pokojnejšieho stavu.

Pri dlhodobom strese sa niekedy stáva, že človek rozumovo vie, že je v bezpečí, ale telo sa tak nespráva. Aj pri pokuse oddychovať zostáva napätý alebo mu stále bežia myšlienky.

Veľmi dôležité je preto urobiť anamnézu s odborníkom, ktorý sa tomu venuje. Prejde sa zdravotný stav a hľadá sa, prečo symptómy vznikajú. Môže ísť napríklad o poruchu pozornosti, traumu alebo o prienik podobných symptómov pri rôznych problémoch a diagnózach. Nie je vhodné preskočiť rovno k jednej technike bez toho, aby odborník vedel, čo sa s človekom deje.

Ktorý typ oddychu nervový systém naozaj zregeneruje?

Môžeme si to predstaviť cez tri okruhy. Jeden je stresový, spojený s kortizolom. Do stresovej situácie niekedy ideme vedome, napríklad keď máme deadline, náročnú úlohu alebo trému. Máme zvýšený stres, ale po dokončení prichádza dobrý pocit a odmena. Takýto stres môže byť krátkodobo užitočný, pretože nás mobilizuje. Ak však človek funguje v podobnom režime stále, nervový systém zostáva dlhodobo zaťažený.

Druhý je dopamínový systém. Ten sa môže zapájať napríklad pri scrollovaní sociálnych sietí alebo krátkych videí. Máme z toho príjemný pocit a presmerujeme pozornosť, ale mozog pritom spracováva veľké množstvo informácií a môže sa unaviť. Preto sa stáva, že človek má pocit, že oddychoval pri telefóne, ale po hodine sa necíti oddýchnutejší.

Tretí je regeneračný systém. Môže to byť príjemný rozhovor, prechádzka, tvorivá činnosť, čas so zvieraťom, varenie alebo pečenie, ak človeka baví. Mnohí ľudia majú práve tento typ regenerácie zredukovaný na minimum, takže nervový systém poriadne neregeneruje. Nemusí ísť o nič špeciálne. Dôležité je, že pri nej človek naozaj cíti pokoj a nemusí neustále reagovať na nové podnety.

Spätná väzba zamestnancom: Ako dať a ako prijať

🎧 Počúvaj od 29:48

Spätná väzba zamestnancom funguje vtedy, keď zachová dôstojnosť človeka a nechá mu možnosť niečo zmeniť. Pri spätnej väzbe zamestnancov však rovnako záleží na tom, ako ju človek prijme, keď prichádza od šéfa.

Ako reagovať na spätnú väzbu od šéfa?

Niekedy môže byť spätná väzba posledná kvapka, keď sme už dlhodobo v napätí. Aj negatívna spätná väzba môže človeka zraniť, aj keď je inak stabilný. Keď nás zastihne v zlej chvíli, dokáže nás rozhodiť viac než vtedy, keď sme pokojní.

To, že nás niečo zraní, ešte automaticky neznamená, že spätná väzba bola zlá. Môže sa len stretnúť s momentom, keď už máme málo kapacity. Preto je užitočné najskôr rozlíšiť vlastnú aktuálnu reakciu a potom samotný obsah toho, čo nám človek povedal.

Nemusíme ju odignorovať. Pomáha najskôr sa trochu zregulovať, predýchať, napiť sa alebo si všimnúť, čo cítime v tele. Potom sa môžeme pýtať na konkrétny príklad, kedy sa daná vec stala, a dohodnúť si ďalší krok. Môžeme sa opýtať šéfa, ako by podľa neho vyzeralo zlepšenie a čo očakáva.

Ak potrebujeme, môžeme sa k rozhovoru vrátiť aj neskôr. Dôležité je neostať iba pri pocite nespravodlivosti alebo obrane, ale dostať sa ku konkrétnosti. Čo presne bolo problémom, aký príklad to ukazuje a podľa čoho spoznáme, že sa situácia zlepšila.

Kedy je feedback signálom problému v prostredí?

Impulzom na rast býva vtedy, keď je feedback konkrétny a spojený s podporou. Druhý človek navrhuje riešenia alebo sa pýta, čo by sme potrebovali, a dáva nám šancu sa zlepšiť. Nie je to len hodnotenie, ale aj možnosť napredovať.

Signálom problému v prostredí je, keď je feedback opakovane ponižujúci alebo nejasný, bez konkrétnych príkladov a len hodnotiaci. Vtedy už ide skôr o kritiku. Varovné je aj to, keď je spojený so strachom, vyhrážkami, zvyšovaním hlasu alebo sa dramaticky mení podľa nálady šéfa či kolegu. To môže byť znak, že prostredie nie je ideálne alebo môže byť toxické.

Veľa napovie aj opakovanie. Jedna nešikovne podaná veta ešte nemusí znamenať problém celého prostredia. Ak sa však ponižovanie, nejasné výčitky, strach a výbuchy opakujú a človek nikdy nevie, čo môže čakať, je to podstatne silnejší signál.

Odporúčame ti:

Predtým, než dopočúvaš tento rozhovor, odporúčame stať sa členom msg IT komunity. Získaš viac podobných podcastov, IT noviniek, prehľad zaujímavých podujatí a pracovné príležitosti.

Čím sa posilňujúca spätná väzba líši od zastrašujúcej?

Rozdiel je najmä v tom, či feedback zachováva dôstojnosť človeka. Či je spravodlivý, konkrétny a či je v ňom zámer, že sa človek môže rozvíjať. Napríklad: „Toto bolo dobré a toto môžeme zlepšiť“, pričom zaznie aj konkrétne, ako by sa to dalo urobiť.

Posilňujúca spätná väzba teda nie je iba pochvala. Môže pomenovať aj chybu alebo nedostatok, ale človek z nej rozumie, čo bolo v poriadku, čo potrebuje zmeniť a že má možnosť tú zmenu urobiť.

Zastrašujúca spätná väzba hodnotí človeka, napríklad vetou „Teraz si ma sklamal“. Chýba v nej podpora alebo sa dáva pred celým tímom tak, že sa na jedného človeka kričí a on sa nemôže brániť. Veľký rozdiel robí aj verejnosť situácie. Keď je cieľom človeka usmerniť, nie je potrebné z neho pred ostatnými robiť príklad. Verejné poníženie môže spustiť obranu a strach a pôvodný obsah spätnej väzby sa úplne stratí.

Či to má byť v súkromí alebo pred tímom, je individuálne. Konštruktívna spätná väzba sa niekedy dá dať aj v tíme, ale čím viac ľudí počúva, tým viac sa môže človek cítiť zahanbený. Ak ide o vec, ktorá sa týka celej skupiny a človek ju nevníma ako osobné poníženie, môže byť užitočná aj spoločná diskusia. Pri citlivejších témach však súkromie často vytvorí viac bezpečia.

Čo si má líder pred spätnou väzbou zamestnancom všimnúť?

Aj stav človeka. Či je v strese, emočne vyčerpaný alebo preťažený, aby spätnú väzbu zbytočne nevnímal ako útok. Treba si všimnúť aj to, či ide o správanie, ktoré vie reálne meniť, alebo už človek pracuje na hranici svojej kapacity. Niekedy sa človek naozaj snaží a my od neho chceme nereálne veci.

Líder by teda nemal vidieť iba výsledok izolovane. Mal by sa pozrieť aj na to, v akých podmienkach vznikol, čo mal človek k dispozícii a či požiadavka vôbec zodpovedá jeho možnostiam. Inak môže byť spätná väzba síce konkrétna, ale stále nespravodlivá.

Ak je feedback zle načasovaný, človek môže reagovať cez stresové centrum. Bráni sa, uteká alebo zamrzne a nevie informáciu logicky spracovať. V strese sa môže chytiť jedného nepodstatného slova a úplne si ho preložiť inak, než bolo myslené. Keď sa stresová reakcia zníži, človek má väčšiu šancu používať pozornosť, pamäť a schopnosť riešiť problém.

Odporúčame ti:

Psychologické bezpečie v tímoch dlhodobo skúma profesorka Harvard Business School Amy Edmondson. Ak chceš ísť hlbšie, prečítaj si štúdiu Amy Edmondson (1999) v časopise Administrative Science Quarterly. Podľa nej sa tímy, v ktorých ľudia cítia bezpečie, viac učia a dosahujú lepšie výsledky.

Ako vyzerá tím s psychologickým bezpečím?

V takom tíme sa ľudia neboja opýtať, keď niečo nevedia. Neboja sa priznať chybu alebo povedať, že niečo nevedia vyriešiť. Nečakajú, kým sa na problém príde. Často aj navrhujú zlepšenia a neboja sa povedať svoj nápad.

Taký tím neznamená, že chyby nemajú následky alebo že sa nič nevyhodnocuje. Rozdiel je v tom, že ľudia nemusia chybu skrývať zo strachu. Môžu ju pomenovať skôr, požiadať o pomoc a hľadať riešenie, čo je často výhodnejšie aj pre celý tím.

Nerieši sa tam primárne strach, ale zodpovednosť. Zároveň je dobré mať jasnú štruktúru, hranice a pravidlá, aby ľudia vedeli, čo môžu očakávať. Najhoršie je nepredvídateľné prostredie, kde tá istá vec raz vyvolá dobrú a inokedy zlú reakciu podľa nálady.

Predvídateľnosť je dôležitá aj preto, že človek nemusí veľkú časť energie venovať odhadovaniu nálady druhých. Vie, aké sú hranice, čo sa od neho očakáva a čo bude nasledovať. To vytvára viac priestoru na samotnú prácu a spoluprácu.

Podcasty29 min.

Prečítaj si aj:

Firemná kultúra „safe to speak” – otvorená komunikácia, ktorá posúva (podcast #21)

Rozhovor s Michalom Zacharom o kultúre safe to speak, otvorenej komunikácii a tom, ako dôvera pomáha ľuďom aj firmám rásť.

Čo si pripomenúť, keď ťa spätná väzba rozhodí?

Niekedy je dobré povedať si, aká je teraz moja potreba. Či mi spätná väzba zabrnkala na nejakú citlivú strunku a o čom to vlastne bolo. Alebo sa spýtať, čo je tých päť percent užitočného, ktoré si z nej viem zobrať.

Nech je spätná väzba akákoľvek, niekedy úplne stačí zobrať si z nej päť percent.

Andrejka, ďakujem ti za dnešný rozhovor. Krásne si ukázala, že spätná väzba nás často nezraní tým, čo zaznie, ale tým, ako si ju sami pre seba preložíme.

Priatelia, ak ste sa v dnešnej epizóde našli, možno v konkrétnej vete alebo situácii, pokojne ju pošlite niekomu, komu by mohla pomôcť. Podcast Na vlne kódu nájdete na platformách Podbean, Spotify a YouTube, ale aj na našom webe v sekcii Podcasty. Majte sa krásne a zostaňte naladení Na vlne kódu.

Odporúčame ti:

Kedy má zmysel prizvať odborníka

• Keď ťa aj bežná, vecne podaná spätná väzba opakovane rozhodí na celé dni.
• Keď sa vnútorný kritik ozýva tak silno, že ti bráni skúsiť niečo znova.
• Keď telo zostáva napäté aj v situáciách, o ktorých rozumovo vieš, že sú bezpečné.
• Keď je ponižovanie, strach alebo nepredvídateľné reakcie v tvojom prostredí pravidlom, nie výnimkou.

Zdieľaj článok

Spätná väzba a kritika: Ako ich zvládať s nadhľadom (podcast #30)

Ivana Hricová

V msg life Slovakia pôsobím ako HR manažérka, ktorá sa s vášňou venuje nielen ľuďom, ale aj strategickým témam. Aktívne reprezentujem firmu na veľtrhoch a podujatiach, kde prepájam svet IT s ľudskosťou. Neustále hľadám nové, kreatívne myšlienky a nečakané nápady, ako posúvať našu firemnú kultúru vpred. Popritom som dušou firemného podcastu Na vlne kódu – ako scenáristka, moderátorka a kreatívna hlava v jednom prinášam do éteru rozhovory, ktoré spájajú praktickosť s ľahkosťou a nadhľadom.