Ikigai v praxi: Chceš život len prežiť alebo naozaj žiť? (podcast #28)
Ikigai a hľadanie zmyslu života nemusia znamenať jednu veľkú odpoveď ani radikálnu zmenu. V tejto epizóde podcastu Na vlne kódu sa psychologičkou Mgr. Dominikou Neprašovou porozprávame o tom, ako sa japonský koncept prejavuje v každodennom živote, čo sa deje, keď zmysel dlhodobo potláčame a ako sa k väčšej spokojnosti približovať malými krokmi.
V článku sa dozvieš:
Vypočuj si podcast na Podbean:
Čo ak zmysel života nie je niečo, čo musíme niekde hľadať, ale niečo, čo si každý deň znovu vytvárame? Skús si predstaviť zajtrajšie ráno. Zvoní budík, otvoria sa oči a prvá myšlienka nie je známe „musím“, ale úprimné „chcem“. A práve o tom je dnešná epizóda. O ikigai, ale v praxi. O tichom motore, ktorý nám dáva smer aj v dňoch, ktoré majú od dokonalosti veľmi ďaleko. Je ikigai len luxus alebo kompas pre náš bežný život? Čo sa deje, keď ho ignorujeme? A dá sa žiť aj v našich podmienkach na Slovensku?
…Na vlne kódu je podcast IT spoločnosti msg life Slovakia, ktorý ti pravidelne prináša témy z oblasti psychológie, HR a novinky zo sveta IT? Vypočuj si aj ďalšie epizódy podcastu Na vlne kódu.
Ikigai a hľadanie zmyslu života v modernom svete
🎧 Počúvaj od 01:20
Ikigai sa spája s hľadaním zmyslu života, spokojnosťou aj kariérou. Pôvodný význam je však širší a nemusí byť naviazaný na profesionálny úspech ani jednu veľkú životnú odpoveď.
O tom, čo je ikigai a odkiaľ pochádza, sme sa s Dominikou rozprávali v prechádzajúcom podcaste.
Je ikigai filozofia, psychologický koncept alebo trend?
Keď som si študovala pôvodný význam pojmu ikigai, je to skôr súčasť japonskej životnej filozofie alebo postoja k životu — dôvod, pre ktorý ráno vstávam. Nejde len o prácu, ale aj o starostlivosť o rodinu, záhradu, komunitu, remeslo alebo každodenné rituály. Mala som možnosť byť v Japonsku a vidieť to aj osobne. Nazvala by som to tichým, osobným prežívaním zmyslu života.
Je to zároveň aj psychologický koncept — otázky zmyslu života, existenciálnej psychológie, well-beingu, flow, vnútornej motivácie a smerovania. A áno, je to aj buzzword. Ľudia ho používajú pri osobnom brandingu či kariérnych workshopoch, pretože v sebe skrýva niečo tajomné, čomu chcú porozumieť.
Prečo dnes viac hľadáme zmysel života?
Myslím si, že ľudia dnes majú oveľa väčší priestor riešiť otázky zmyslu života, pretože máme viac možností. Nežijeme v takom ťažkom čase ako ľudia kedysi, hoci aj o tom sa dá polemizovať. Predtým však mali ľudia život viac nalinkovaný. V určitom veku sa očakávalo, že si založia rodinu, príde svadba, práca a určité spoločenské kroky. Nemali toľko možností rozvoja, cestovania a sebarealizácie. Moderný svet prináša veľa možností a práve preto ľudia intenzívnejšie riešia otázky seba, vlastnej identity a zmyslu života. Svet ponúka viac možností, a tým pádom si kladieme viac otázok.
Podľa mňa je to otázka, ktorú by si mal položiť každý z nás. Chceme vedieť, prečo ráno vstávame z postele. Ak odhliadneme od toho, že musíme ísť do práce alebo zaplatiť účty, pod tým všetkým je hlbší psychologický a existenciálny základ. Preto sa ľudia do seba „špárajú“ na terapii, koučingu, vzdelávaní alebo v rôznych rozvojových procesoch. Chcú odpovede.
Čo nám v modernom svete chýba?
Je to veľmi komplexná otázka. Ja vždy vidím plusy aj mínusy. Rovnako je to aj pri modernom svete. Prináša veľa pozitívnych a rozvojových možností. Keď začneme medziľudskými vzťahmi, máme možnosť byť stále v kontakte cez rôzne online platformy. Môžeme komunikovať s niekým na druhom konci sveta. Máme možnosti, ktoré kedysi neboli. Otázne však je, či sa nám tým nestráca hlbšie spojenie. Či si ľudia dovolia byť autentickí. Alebo sa snažia zapadnúť do nejakého klastra, ktorý určujú sociálne siete a trendy.
V Adlerovej psychológii veľa pracujem s pocitom, že niekam patrím. Mám pocit, že ľudia často strácajú skutočné priblíženie sa k druhým.
„Rada používam metaforu, že veľa ľudí má publikum, ale málokto má kmeň.“
To nemusí byť len modernou dobou, môže za tým byť veľa iných vecí. Zároveň tempo, ktoré dnes máme, mnohokrát nie je zmysluplné. Veľa ľudí propaguje slow life, pomalý život, práve preto, že moderný svet je rýchly. Rýchle informácie, rýchle rozhodnutia, rýchle porovnania, rýchla spotreba všetkého. Vieme mať dostatok, ale zároveň nás to brzdí od spomalenia. Alebo si spomalenie nevieme dovoliť.
Psychika však potrebuje pomalší rytmus. Potrebuje priestor na spracovanie. Potrebuje, aby sme sa vedeli aj nudiť, pretože z nudy vzniká kreativita. Klientov často povzbudzujem k tomu, aby si len tak sadli a pozerali do steny. Každý deň 15 minút. Nerobiť nič. Aj vtedy sa spoznávame a prichádzame na nové veci. Predtým bola identita viac daná. Dnes si ju človek musí vytvoriť sám. Aj to je niečo, čo moderný svet prináša. Niekto sa v tom vie viac hľadať, niekto to až preženie. Je v sebe tak zahĺbený, že mu svet uniká pomedzi prsty. Zase je to teda o tom, z akého uhla sa na to pozeráme.
Je ikigai ideálny stav alebo životný kompas?
Napadá mi protiotázka: čo je vlastne ideálny stav? Je to veľmi subjektívne. Pre teba môže byť ideálny stav napríklad to, že stihnete presťahovať office a budeš spokojná. Pre niekoho iného je ideálny stav to, že sa ráno môže napiť čistej vody. Pre teba je to samozrejmosť. Pre niekoho je to ideálny stav, pretože čistú vodu možno k dispozícii nemá. Ťažko teda povedať, či je ikigai ideálny stav. Ak ideme k prapôvodu slova, ideálny stav je byť v živote naplnený a mať v ňom zmysel. Ale to, čo zmysel života znamená, je u každého človeka veľmi odlišné. Každý by si mal túto otázku zodpovedať sám.
Pekne si však pomenovala, že ikigai môže byť kompas. Kompas toho, aby život mal hĺbku. Aby nebol len po povrchu. Aby nebol len o slovách „musím“ a o tlaku, ale aby mal svoju esenciu. Niečo, čo robí život naplnenejším a krajším. Myslím si teda, že ikigai môže byť aj ideálny stav, aj kompas. Taký náš sprievodca životom.
Čo sa deje, keď človek svoje ikigai potláča?
Keď hovoríme o zmysle života, veľa ľudí, ktorí prichádzajú napríklad na terapiu, cíti prázdnotu, osamelosť, odpojenie. Pocit stratenia sa vo svete. Je to presne také: nemám svoj kmeň, neviem, kam patrím. Chodím do práce, mám nejakú rodinu, ale necítim sa tam doma. Necítim, že tam reálne patrím. Môžu tam byť aj pocity kompenzácie, niekedy až hyperkompenzácie. Keď človek necíti zmysel života, môže to kompenzovať návykovými látkami, peniazmi, statusom alebo naháňaním sa. Pre niekoho je jednoduchšie byť v rýchlom tempe, pretože keby sa zastavil, možno by zistil, že veci nie sú úplne v poriadku.
Dám konkrétny príklad. Včera prišiel na recepciu klient, ktorý chodí k mojej kolegyni. Na prvý pohľad je vždy usmiaty, veľmi príjemný, ide z neho dobrá energia. Človek by si povedal, že tento človek nemá žiadny problém a žije si ako prasa v žite. Kolegyňa mi však hovorila, že je síce veľký sympaťák, ale má skrytú depresiu, s ktorou nemá kontakt. V terapii sa odhalilo, že má kompenzačné mechanizmy, ktoré odsúvajú pocity osamelosti alebo toho, že niekam nepatrí. Môže tam byť kompenzácia peniazmi alebo statusom. Človek si myslí, že sa má dobre, ale terapeut v praxi vidí skrytú depresiu. Keď človek nemá zmysel, často sa objavuje úzkosť, depresívne stavy a neschopnosť užívať si život. Všetko je len o tom, že musím. Nie o tom, že chcem spoznať život, chcem spoznať seba a chcem zistiť, či život môže byť iný alebo lepší.
…rozsiahla japonská Ohsaki štúdia sledovala vyše 43-tisíc ľudí sedem rokov a zistila, že tí, ktorí mali vo svojom živote ikigai, mali výrazne nižšie riziko úmrtia (najmä na kardiovaskulárne príčiny) než tí, ktorí ho nemali?
Má zmysel ísť pri hľadaní seba viac do hĺbky?
Keď si doprajeme ísť do hĺbky, možno zistíme, že niektorých ľudí potrebujeme zo života odstrániť, že nám nerobia dobre určité vzťahy, že potrebujeme zmeniť prácu a podobne. Na tomto svete máme obmedzený čas. Ja vždy kladiem až stoickú otázku: kedy, keď nie teraz? Možno spomaliť tempo. Práve tým začať.
Japonsko: rituály, práca a každodennosť
🎧 Počúvaj od 13:49
V Japonsku sa zmysel života môže ukazovať aj v spôsobe, akým človek robí obyčajné veci. Dominika ho počas cesty vnímala najmä v rituáloch, službách, práci a každodennom tempe.
Ako vyzerá ikigai v Japonsku v praxi?
Na úvod len malý disclaimer. Bola som tam na dovolenke približne dva a pol týždňa. Nebol to dlhý čas, takže nie som sinologička ani odborníčka na japonskú kultúru. Bola som tam ako človek, žena, cestovateľka, nie ako psychologička. To, čo som napozorovala, je teda len môj uhol pohľadu. Chcem, aby to poslucháči brali v tomto kontexte. Ale áno. Tým, že som mala pojem ikigai predtým načítaný, nahrávala som o ňom podcasty a robila prednášky, videla som ho tam. Nemusela som sa ani snažiť.
Napadá mi jeden konkrétny príklad. Bola to maličká čajovňa, alebo skôr čajový obchod, z roku 1863. Normálne miesto, kam si turisti aj miestni chodia kúpiť čaj. Mali tam čaj vo vreciach a pracovalo tam pár ľudí, ktorí obsluhovali zákazníkov. My sme mali možnosť byť v kontakte s pani, ktorá mohla mať približne 75 alebo 76 rokov. Čakali sme na svoj balíček čaju asi 25 minút. Človek si povie, čo sa na tom dá robiť tak dlho? Prídem k vrecku so zeleným čajom, nasypem ho, odvážim, zabalím, dám zákazníkovi, zoberiem peniaze a hotovo.
Lenže táto pani mala svoje životné a pracovné tempo. Najprv sa nás pokojne opýtala, vysvetlila nám, potom išla k vrecku, nabrala čaj, odvážila ho, niečo pridala, niečo odobrala, zabalila a ešte nám niečo vysvetlila. Celý proces trval asi 25 minút. Keby som bola na Slovensku, možno už nadávam alebo píšem negatívnu recenziu. Ale pre nich bola práca niečo, čo robili s obrovskou láskou. A pritom išlo „len“ o balenie zeleného čaju.
Celková atmosféra v obchode bola pokojná. Aj ostatní pracovníci boli veľmi kľudní. Človek normálne spomalil v predajni s čajom. Nakoniec sme dostali, čo sme chceli, a odišli sme ešte aj zrelaxovaní, lebo tam nebola žiadna hektika. Najviac ma zaujalo, že tá pani sama seba absolútne nevystresovala. Ona si jednoducho robila svoju prácu. Totálny nezvyk. Proste nakladala čaj.
Kde sa ikigai v Japonsku prejavuje najviac?
Toto je komplikované zodpovedať, pretože my sme boli vždy len v pozícii zákazníkov alebo turistov. Nemala som možnosť vidieť, ako to majú vo svojom korporátnom svete alebo v každodennom pracovnom fungovaní. O Japoncoch sa napríklad veľa hovorí, že majú veľké tlaky na výkon v práci. Majú disciplínu od rána do večera. Videli sme ľudí, ktorí išli metrom o deviatej večer s aktovkami, a nechcem vedieť, kedy išli ráno do práce.
Je to teda paradox a ťažko sa mi na to robí názor. Je tam aj téma individualizmu verzus kolektívneho nastavenia. Z hľadiska ikigai majú silné napojenie na kolektív a komunitu, ale zároveň sú veľmi individuálny národ. To, čo sme mali možnosť vidieť v službách, bolo naozaj viditeľné v maličkostiach. V tom, ako s nami komunikovali, ako obsluhovali zákazníkov, ako komunikovali medzi sebou. Ale ťažko povedať, či je to reálna každodenná realita.
V čom sa líši japonský spôsob života?
Mala som dojem, že Japonci kladú veľký dôraz na každodennú príjemnosť. Videla som, že keď niekto išiel na čaj alebo kávu, bol to preňho rituál. Súčasť dňa. U nás v Bratislave vidím kaviarne, kde človek príde postojačky, rýchlo si dá espresso a ide ďalej. Tam som mala pocit, že aj počas pracovných dní si ľudia našli rituál. Ľudia s aktovkami si v pokoji dali čaj, posedeli si, niečo si pritom prečítali. Každodenné maličkosti pre nich boli základom života.
Zároveň si podľa mňa veľmi uvedomujú svoje prostredie. Majú úctu k ekosystému, je tam veľmi čisto. Keď si predstavíme niektoré európske krajiny, často vidíme odpadky alebo problém s ekologickým rozmerom života. V Japonsku som mala pocit, že všetko funguje ako hodinky. Na niektorých miestach by človek mohol jesť zo zeme. V metre bolo všetko vydezinfikované, čisté, navoňané.
Podľa mňa to veľmi vplýva na psychiku ľudí. Japonci sú podľa mňa vedení k tomu, aby si svoje prostredie vážili. Nestane sa tam bežne, že niekto posprejuje stenu. Veľmi si vážia aj svoje tradičné budovy, ktoré majú niekedy tisícročnú históriu. Nie je to len o mrakodrapoch. Úcta k prostrediu sa potom odráža aj v úcte k vlastnému životu. Veľmi sa mi páčilo, ako brali ohľad na iných. Na eskalátore sa človek obzrie, aby nezavadzal, aby systém fungoval. V Európe sa mi taká úctivosť nestáva tak často. V Japonsku má všetko nejaké pravidlá.
A ešte jedna vec, o ktorej sme sa už bavili. V Japonsku je Okinawa, ktorá patrí medzi modré zóny. Sú to oblasti s vysokou dlhovekosťou, kde sa ľudia starajú o svoje zdravie. Mali sme možnosť byť v onsene. Ak to niekto nepozná, môže si to predstaviť ako wellness centrum, často prírodné, s termálnymi prameňmi. Aj to je súčasť japonskej kultúry. Podľa mňa si veľmi cenia svoj život a starajú sa o seba. O stravu, pohyb, pobyt na vzduchu aj o relax. V onsene bolo vidieť ženy, ktoré tam strávili aj tri hodiny. Potom sa 15 minút česali, nanášali si krémy a užívali si starostlivosť o seba. Majú to veľmi späté s kvalitou života. Pre mňa to bolo fascinujúce. Aj napriek tlakom v práci si dokázali vyčleniť čas na starostlivosť o seba.
Bolo z Japoncov cítiť pokoj a radosť?
Úplne. Cítila som to z tých ľudí aj napriek tomu, že som ich videla o deviatej večer v metre s aktovkami. Stále na mňa pôsobili extrémne pokojne. Nedávno sa mi stalo v jednom wellnesse na Slovensku, že vstup bol na hodinu a pol a pani pri pokladni nám povedala, že každá minúta navyše sa dopláca. Namiesto toho, aby som relaxovala, som v hlave prepočítavala, či mi náhodou neuplynul čas, aby som neplatila peniaze navyše. To je úplne kontraproduktívny systém.
Môže mať ikigai aj človek bez veľkej kariéry?
Ikigai je práve v tom, že sú spokojní s tým, čo majú, a vidia zmysel v tom, čo robia. Vidia, ako tým prispievajú spoločnosti. Napríklad pani z čajového obchodu. Alebo raz sme išli v Japonsku autobusom. Bol to obyčajný šofér autobusu, ale v autobuse boli turisti a on sa každému prihováral. Skúšal rôzne jazyky. S Talianmi hovoril po taliansky, pýtal sa ľudí, odkiaľ sú, ovládal možno sedem jazykov.
Potom nastala zaujímavá situácia. Nastúpil nórsky manželský pár a nevedeli zaplatiť. V Japonsku sa v niektorých autobusoch platí u vodiča, často hotovosťou. Oni peniaze nemali. Šofér im povedal, nech sa postavia bokom. Vyštartovali sme a na ďalšej zastávke začal do mikrofónu hovoriť po japonsky. Väčšina z nás tomu nerozumela. Zrazu sa zozadu autobusu presunul dopredu jeden lokálny cestujúci a dal turistom peniaze na cestovné.
Uvedomila som si, že vodič sa do mikrofónu pýtal, či nemá niekto hotovosť, aby im pomohol. Ten vodič počas svojej obyčajnej práce zorganizoval celý autobus, aby turisti mohli zaplatiť cestovné. Pre mňa to bol fascinujúci úkaz. Toto je podľa mňa príklad, že ikigai nemusí byť veľká kariérna ambícia ani vysoká pozícia. Pre toho človeka som mala v ten moment pocit, že je to práca jeho snov. Že si ju užíva najviac, ako vie. Komunikoval viacerými jazykmi, s každým zažartoval. Bola to pre mňa taká zaujímavá cesta autobusom, že si na ňu doteraz často spomeniem.
Čo v Japonsku dáva význam obyčajným veciam?
Mám pocit, že v službách robili Japonci zo všetkého rituál a najlepšiu vec na svete. Boli sme ubytovaní v ryokane a dole mal jeden chlapec, napoly Japonec a napoly Američan, burgeráreň. Bol to zážitok. Aj burger bol výborný, veľmi si dali záležať na príprave, ale zážitok bolo aj sadnúť si tam, čítať menu a komunikovať s ním.
Veľakrát sa nás opýtal, či sme spokojní, odkiaľ sme, porozprával sa s nami. Boli sme v obyčajnej reštaurácii, ale on z toho vedel urobiť najlepšiu časť dňa. Možno si poslucháči povedia, že chceli zarobiť na turistoch. Áno, ale ak im tam denne chodí 150 turistov a ku každému sa správajú takto, musia to mať aj v sebe. Nie je to len o biznise, pretože je to mentálne vyčerpávajúce. Podľa mňa je to aj o mentalite. Oni chcú.
Ako vyzerá deň človeka, ktorý má svoje ikigai?
Myslím si, že je to človek, ktorý ráno vstane a aj keď je vonku zamračené, prší, ide do práce a čaká ho ťažký rozhovor so šéfom, cíti v sebe radosť. Má v sebe esenciu toho, že to aj tak bude fajn deň a nejako ho prežije. Nájde si tam maličkosť, ktorá ho poteší. Bude ho vnímať ako plnohodnotný a pekný deň aj napriek tomu, že sú tam ťažkosti, konflikt, niečo treba zaplatiť alebo sa niečo pokazilo. Ten človek bude vnímať, že život je fajn a oplatí sa ho žiť. Tak podľa mňa vyzerá vnútorný pocit ikigai v praxi.
Ako začať malými krokmi na Slovensku
🎧 Počúvaj od 29:28
Ikigai nemusí znamenať radikálnu zmenu života. Aj pri tlaku, povinnostiach a nedostatku času môže začať otázkou, čo človeku prináša zmysel a aký najmenší krok vie urobiť dnes.
Dá sa ikigai žiť aj na Slovensku?
Japonci pracujú 12 hodín denne a majú brutálne tlaky na výkon, aj napriek tomu vedia v sebe nájsť zmysel života. My vždy budeme mať hypotéky, konflikty, hektiku a svet bude v určitej kondícii. Budú vojny, konflikty a veci, ktoré nás vedia posadiť do stoličky a povedať si, že kašleme na celé ikigai a nebudeme hľadať zmysel života, keď sa nám žije zle. Ale môžeme si vybrať, že aj napriek tomu, že sa nám dejú tieto veci, sme unavení a niečo sa nám nepodarí, stále v sebe vieme mať esenciu života, nádeje a zmyslu.
To musí byť vedomé rozhodnutie. Nikto to za nás neurobí. Vždy bude vnútorný kritik, ktorý nám bude hovoriť, že by sme mali toto alebo tamto a že sa to neoplatí. Vždy budú vonkajšie okolnosti. Stále sa bude niečo diať. To však neznamená, že nemôžeme byť ukotvení sami v sebe a v tom, že chceme život prežiť najlepšie, ako vieme, a dať mu zmysel. Nemôžeme sa nechať odradiť vnútorným kritikom ani vonkajšími okolnosťami.
Ikigai alebo hľadanie zmyslu života nemusí byť nezdolateľný projekt, ku ktorému si sadneme a spíšeme si veľký životný plán. Môže to byť krok po kroku. Môže to byť otázka: mal som dnes dobrý deň? Ak áno, prečo? Ak nie, prečo? Čomu sa môžem vyhýbať, lebo mi to kazí deň? Čo mi prináša príjemné pocity? Sú to malé veci, ktoré môžeme robiť každý deň a ktoré nás vedia udržať v spokojnosti.
Prečo si zmysel života spájame s utrpením?
Ľudia majú pocit, že to musí byť niečo veľké. Veľký výkon, veľký projekt. Chápem to, pretože aj ja som si kedysi pred vlastnou terapiou, čítaním kníh a rôznymi zážitkami komplikovala život. Mala som pocit, že toto je ťažké, toto sa nepodarí a všetko musí byť dokonalé a perfektné. Lenže nemusí to byť pompézne. Stačí urobiť miniatúrnu malú zmenu. Ak niekto chce začať cvičiť, spraví si z toho prioritu, rezervuje si jednu hodinu pilatesu a ide na ňu. To je malý krok, na základe ktorého môže budovať svoju spokojnosť. Utrpenie alebo veľká obeta tam nemusí mať priestor, ak mu ho nedáme.
Ktorý mýtus o ikigai ľuďom stojí najviac v ceste?
Myslím si, že je to predstava, že ikigai je jedna veľká vec, ktorú ak človek neobjaví, zlyhá. Alebo že ju už nikdy neobjaví a do konca života bude nešťastný. Aj keď sú o tom písané knihy, ako sú všetci spokojní, niekto si povie, že je to výmysel, lebo svet je aj tak zlý, ľudia sú zlí a veci sa kazia. Áno, veci sa kazia. Nie každý má dobrú kariéru. Máme konflikty. Ale to neznamená, že v sebe nemôžeme mať ukotvenú aspoň štipku spokojnosti, zmyslu a nádeje.
Ako začať meniť svoj život?
Na začiatku je najdôležitejšie uvedomenie. Ako sa cítim? Čo by som chcel zmeniť? Čo potrebujem zmeniť? Prečo to potrebujem zmeniť? Zároveň je veľmi dôležitá vizualizácia. Aj s klientmi pracujeme s otázkou, ako bude môj život vyzerať, keď sa budem cítiť šťastný, spokojný alebo keď budem cítiť, že má zmysel. Potrebujeme si to najprv uvedomiť a verbalizovať. Veľmi dôležité je aj to, že na to nemusíme byť sami. Psychológ nám môže nastaviť zrkadlo. Potom je dôležité urobiť si z toho prioritu a rozhodnutie. Povedať si: áno, chcem byť vo svojom živote spokojnejší. A potom urobiť konkrétne kroky.
Tie kroky môžu byť maličké. Aj dom sa stavia tehla po tehle. Bežná realita je, že sa položí jedna tehla, potom druhá a tak ďalej. Veľmi dôležité je oceňovať malé úspechy. Už len to, že som to začal riešiť a že som chcel zmeniť svoj život. A hlavne treba veriť procesu, cieľu a pomalosti. Keď niekto príde na terapiu, má napríklad 36 rokov a povie, že nenávidí svoj život a chce všetko okamžite zmeniť, treba si uvedomiť, že 36 rokov nejako žil. Tak si doprajme čas, kým novú zmenu implementujeme do života. Nedeje sa to zo dňa na deň ani z noci na noc. Trvá to. Cesta je cieľ.
„Stále v sebe vieme mať esenciu života, nádeje a zmyslu. To musí byť vedomé rozhodnutie. Nikto to za nás neurobí.”
Ako začať, keď radikálna zmena nie je možná?
Napísať si to na papier a uvedomiť si to. To sú praktické veci, ale za tým stojí hlavná otázka: čo najmenšie by som mohol urobiť preto, aby toto bolo inak? Klient napríklad povie, že sa každý deň cíti apaticky. Opýtam sa ho: čo najmenšie by ste mohli urobiť preto, aby dni neboli len o apatii, ale aby ste mali aspoň 15-minútový záchvev šťastia? Človek povie, že by si možno mohol pri rannej káve posedieť trochu dlhšie, aby sa stále nenaháňal.
Spravte to. Je to malý krok, malý rituál. A ak si ho obľúbite, už ho nebudete chcieť zmeniť. Vtedy vzniká zmena. Je frustrujúce, keď niečo dlho trvá. Keď žijeme určitým spôsobom a chceme rýchlu zmenu. Ale veci sa nedejú rýchlo. Terapia je toho živým dôkazom. Ku mne chodia klienti aj dva alebo tri roky v kuse a stále je na čom pracovať. Zmeny sa dejú v procese.
Aký malý krok môže človek urobiť už tento týždeň?
Záleží na tom, čoho sa má týkať. Ak ide napríklad o pohyb, človek môže ísť z kancelárie k východu po schodoch, nie výťahom. Maličká zmena, ale ak ju začne praktizovať, môžu sa diať veľké veci. Ak chce začať cvičiť, nech si nájde jednu jedinú lekciu za týždeň. Stačí začať jednou 60-minútovkou. Nech tam ide, odcvičí si a pôjde domov. Začnú sa diať zmeny.
Alebo niekoho v práci často bolí hlava. Tak si viac vetrajte. To je malá zmena. Namiesto toho, aby človek stále hovoril, že ho bolí hlava, môže skúsiť viac vetrať v open office. Príkladov je veľa, pretože každý z nás potrebuje niečo iné. Najdôležitejšie je položiť si otázku: čo najmenšie môžem urobiť preto, aby som zmenil túto svoju situáciu?
Ako nájsť zmysel života: signály, že si na správnej ceste
Veľký signál je telo a naše emócie. Ako sa cítim? Na akom mieste? Pri akých ľuďoch? Keď postupne niečo vylúčim alebo začnem robiť niečo nové, napríklad pravidelne cvičiť, mal by som vnímať, čo to so mnou robí. Cítim sa lepšie, spokojnejšie, naplnenejšie? Dosiahol som cieľ, ktorý som dlho odkladal? To sú veci, ktoré by sme mali vnímať. Mali by sme si dovoliť byť vedomí k sebe. To je podľa mňa odpoveď na všetko, či už hovoríme o ikigai, hľadaní zmyslu života alebo spokojnosti. My predsa vieme, kde sa cítime dobre. A ak to nevieme, poďme tú odpoveď hľadať.
Čo robiť, keď odpovede neprichádzajú?
Sú psychológovia, ktorí by povedali, a ja sa k nim trochu prikláňam, že odpovede máme v sebe. Len musíme nájsť cestu, ako sa k nim dostať. Treba hľadať, pátrať, kopať hlbšie. Veľakrát riešenie znamená, že človek ho v sebe nájde napríklad na terapii. Terapeut kladie otázky a my ho k tomu prizveme.
Mám klientov, ktorí riešia tému rozhodnutí. Niekedy nám z toho ide hlava vybuchnúť. Každú terapiu, či chodí človek raz mesačne alebo dvakrát mesačne, stále tri roky rieši nejaké rozhodnutie. Ostať vo vzťahu alebo neostať. Ostať v práci alebo neostať. Stále premýšľame, brainstormujeme, dávame alternatívy, skúmame pocity. Prizvať si niekoho k svojej frustrácii vie byť veľmi odľahčujúce. Nebyť na rozhodnutia a chýbajúce odpovede sám, ale pozrieť sa spolu s niekým na to, ako sa rozhodujeme. Buď sa skúsiť opýtať, alebo prizvať odborníka. Aj to je jedna z najlepších vecí, ktoré pre seba môžeme spraviť.
Ikigai v praxi: knihy, skúsenosť a hlavná myšlienka
🎧 Počúvaj od 41:39
Knihy môžu ponúknuť rámec, no Dominika dáva prednosť princípu learning by doing. Zmysel sa podľa nej ukazuje najmä v tom, ako človek svoje poznanie prenáša do každodenného života.
Ktoré knihy o ikigai stoja za pozornosť?
Veľa zdrojov nie je preložených do slovenčiny, to treba povedať na úvod. Ak niekto vie čítať aspoň po anglicky, je to veľké plus. Myslím si, že základná kniha, ktorú možno ľudia poznajú, je The Little Book of Ikigai. Je od Kena Mogiho. Potom existuje kniha Ikigai od Héctora Garcíu a Francesca Mirallesa. Alebo A Year of Ikigai, čo je jedna z novších kníh. Úprimne sa mi zdá, že preložená je hlavne prvá z nich.
Kniha, ktorá nemusí mať v názve ikigai, ale nesie v sebe hľadanie zmyslu života, je napríklad kniha od Viktora Frankla. Ide o existenciálneho psychológa, ktorý sa veľmi venuje témam, o ktorých sme sa dnes bavili. Je to náročnejšie čítanie, ale veľmi podnetné a zaujímavé. Veľa sa hovorí aj o Camusovi. Osobne som o ňom počula tak veľa, že som ešte ani nemala motiváciu ho čítať. Ľudia však jeho knihy často označujú ako prevratné v spôsobe života a myslenia.
Myslím si, že ak siahneme po knihách, ktoré sa venujú zmyslu života, životnej spokojnosti alebo ikigai, vždy tam môžeme niečo nájsť. A nemusí ísť len o odbornú knihu. Niekedy si prečítame román a zaujme nás myšlienka, ktorá nám zmení život k spokojnosti. Nemusíme mať naštudovaných psychológov a filozofov. Veľakrát stačí niečo úplne obyčajné. Odvaha byť neobľúbený je výborná kniha.
Dá sa ikigai pochopiť čítaním alebo až praxou?
Navštíviť Japonsko by som odporúčala každému, či ide o ikigai alebo nie. Ale k podstate otázky: ja zastávam názor learning by doing. Učíme sa tým, že veci robíme, používame a dávame do praxe. Veľa psychologických alebo terapeutických smerov podľa mňa drží klientov v neustálom filozofovaní, premýšľaní a teórii. Ale ak človek iba počúva, čo sa mu deje v nervovej sústave, a nezačne robiť napríklad dychové cvičenia, žiadna zmena sa nestane. Či ide o ikigai alebo čokoľvek iné, poďme z teórie do praxe. Do žitia a života.
Čo priniesla skúsenosť s Japonskom?
Už len príklad s pánom autobusárom je niečo, pri čom verím, že to moja pamäť nikdy nezabudne. Ten zážitok sa ma dotkol na viacerých úrovniach. Celková skúsenosť s Japonskom a miestami, kde som mohla byť, bola pre mňa extrémne obohacujúca. Mám šťastie, a chápem, že niekomu to môže drásať uši, ale robím prácu, ktorá ma extrémne baví. Aktívne s tým pracujem tak, že si pripomínam, aká som za to vďačná.
Nedávno som prišla do práce ráno na ôsmu. Väčšinou radšej začínam o deviatej. Bola som unavená, nechcelo sa mi, bol februárový deň, ktorý nebol úplne pekný. Upratovala som terapeutickú miestnosť, skladala deku a pripravovala veci. Vtedy som si povedala, že všetky vonkajšie faktory sú zlé, ale som taká rada, že som prišla do práce, ktorá bola od mojich 14 rokov prácou mojich snov. Bola som za to neskutočne vďačná. Všetko naokolo išlo proti tomu, ale aj tak som bola rada, že som ráno prišla do práce, dala si šálku čaju, prišla klientka a išli sme pracovať.
Nedávno som priateľovi hovorila, že mám rada rána. Milujem, keď prídem do práce, idem do kuchynky a urobím si svoje dva jazmínové čaje. Mohli by aj traktory padať, ale toto mi vždy zdvihne náladu. Vôňa čaju, kanvica, ktorá hučí. Je to môj každodenný rituál a rozbeh dňa. Môžem mať veľa klientov a veľa práce, ale keď si dám jazmínový čaj, som spokojná. A je to úplná maličkosť.
„Myslím si, že je rozdiel život prežiť a život žiť“
Aká je hlavná myšlienka ikigai?
Snažím sa žiť život naplno. Naučila som sa to v procese svojho života a snažím sa to odovzdávať aj klientom, ktorí ku mne prídu. Hľadať momenty nádeje, momenty zmyslu, každodennú spokojnosť a vďačnosť. Vtedy sa nám naozaj žije ľahšie. Neviem, ako to presne vnímajú ľudia v Japonsku, na to by sme sa museli opýtať niekoho odtiaľ. Ale ja ikigai chápem tak, že máme život žiť a vidieť v ňom zmysel. Nielen prežívať pod tlakom, v pocite, že musíme alebo že sa nám nedarí.
A ešte jedna vec na záver. Nie všetci máme rovnaké podmienky. Niekto sa narodí do inej rodiny, do inej oblasti, niekto do chudoby, niekto do bohatstva. Ale všetci máme spoločné to, že chceme niekam patriť a chceme žiť naplno a šťastne. To podľa mňa spája všetkých ľudí. Je jedno, odkiaľ pochádzame. Áno, niekto má viac a niekto menej, ale nemusí nás to brzdiť.
Veľmi krásne si to zhrnula. Ďakujem, že si dnes prijala pozvanie do štúdia a podelila sa s nami o svoje skúsenosti, pohľad aj osobné zamyslenia.
Ak sa vám dnešná epizóda páčila, budeme radi, ak nám dáte vedieť. Napíšte komentár na sociálnych sieťach, pošlite tip na ďalšiu tému alebo túto epizódu zazdieľajte niekomu, komu by mohla pomôcť alebo ho inšpirovať. Podcast Na vlne kódu nájdete na Spotify, Podbean aj na našom webe msg life Slovakia. Prihláste sa na odber, aby vám neunikla žiadna ďalšia epizóda. Moja malá myšlienka na záver: zmysel nemusíme objaviť naraz. Môžeme ho tvoriť krok po kroku. V tom, ako pracujeme, ako sa rozhodujeme a ako žijeme každý deň. Ďakujeme, že ste boli dnes s nami, a zostaňte aj naďalej naladení Na vlne kódu.
Kedy má zmysel prizvať psychológa
- Keď pocit prázdnoty, osamelosti alebo odpojenia pretrváva a zasahuje do každodenného fungovania.
- Keď sa dlhodobo objavujú úzkostné alebo depresívne stavy a človek si prestáva vedieť užívať život.
- Keď sa dlhé mesiace nevieš pohnúť z dôležitého rozhodnutia a vlastné premýšľanie už neprináša nový pohľad.
- Keď nepohodu opakovane kompenzuješ naháňaním sa, statusom, peniazmi alebo návykovými látkami.
O našom hosťovi – Mgr. Mgr. Dominika Neprašová
- Generácie X, Y, Z a baby boomers na pracovisku: Ako s nimi pracovať?
- Ako napísať jednoduchý motivačný list do zamestnania + VZOR motivačného listu
- Žiadosť o prijatie do zamestnania: Vzor a ako ju napísať
- Šikana na pracovisku: bossing, mobbing. Ako proti nim bojovať?
- Otázky na pohovore pre budúceho zamestnanca aj zamestnávateľa s odpoveďami
- IT novinky zo sveta technológií
