Heuristika: Reagujeme automaticky alebo sa rozhodujeme vedome? (podcast #27)

Autor: Ivana Hricová

RozhovoryDuševné zdravieZdravie

Heuristika je mentálna skratka, ktorá za nás rozhoduje automaticky, a to častejšie, než si uvedomujeme. Kognitívne skreslenia ovplyvňujú náš úsudok pri výbere, v tíme aj pri hodnotení ľudí. Psychologička Mgr. Dominika Neprašová vysvetľuje, ako mentálne skratky ovplyvňujú náš úsudok, kedy sú užitočné a kedy nebezpečné.

Alebo si pusti epizódu na: Spotify

Dnes sa pozrieme na tému, ktorá ovplyvňuje naše pracovné aj osobné rozhodnutia viac, než si uvedomujeme – na heuristiku. Prečo si myslíme, že sa rozhodujeme racionálne, no pritom často reagujeme rýchlo a intuitívne? Prečo máme pocit, že my máme pravdu a druhí sa mýlia? A čo sa deje s naším úsudkom, keď sme unavení, pod tlakom alebo v strese? To všetko s psychologičkou Mgr. Dominikou Neprašovou.

Heuristika a mentálne skratky v rozhodovaní

🎧 Počúvaj od 1:20

Heuristika je mentálna skratka, ktorou mozog urýchľuje tisíce rozhodnutí denne – bez toho, aby sme si to všimli. Pomáha nám rozhodovať sa rýchlejšie, no nie vždy úplne presne.

Čo znamená pojem heuristika?

Keď budeme počas podcastu používať pojem heuristika, myslíme tým takzvanú mentálnu skratku. Niečo, čo nám pomáha robiť rozhodnutia, usudzovať a premýšľať rýchlejšie a efektívnejšie.

Zjednodušuje myslenie a pomáha nám robiť rozhodnutia bez veľkej námahy – bez toho, aby sme museli všetko do detailov analyzovať alebo sa dostať do overthinkingu, teda prílišného premýšľania. Heuristiky sú užitočné z viacerých dôvodov, ale môžu viesť aj k chybám v úsudku. K tomu sa počas rozhovoru ešte dostaneme.

Prečo mozog používa heuristiku na rozhodovanie?

Z evolučného hľadiska, keď sa formovali naše základné osobnostné štruktúry a ľudia fungovali v úplne inom prostredí, bolo pre mozog dôležitejšie bezpečie než presnosť alebo štatisticky správny úsudok. Človek chcel prežiť. Mozog mu zabezpečoval prežitie. Bezpečie bolo teda prvým dôvodom, prečo sme začali používať heuristiky alebo mentálne skratky. Zároveň sme často mali obmedzenú energiu alebo čas na rozhodnutie. Keď ľuďom išlo o život, potrebovali sa zo situácie rýchlo dostať. A práve v tom im pomáhali heuristiky.

Svet bol vždy veľmi komplexné a komplikované miesto. Aby sme sa v ňom vedeli efektívne pohybovať, potrebujeme nejakú pomôcku, aby sme sa z toho nezbláznili. Nie je to teda chyba mozgu, ale ani nejaká špeciálna genialita. Je to jednoducho efektívna stratégia. Heuristiky nám slúžia, ale môžu sa aj mýliť. Ako pri všetkom, dôležité je vidieť aj to, čo je na nich užitočné, aj to, kde môžu byť problémom. V myslení a rozhodovaní majú svoj význam. A na úplnom začiatku stála bezpečnosť.

Keďže heuristika je pomoc, ktorá nám veci urýchľuje, nefungovali by sme bez nej ani automaticky lepšie, ani by sme sa úplne nezasekli. Je to niekde v strede. K heuristikám vždy potrebujeme pridať jedno „ale“. Vedia nám fungovať efektívne do určitej miery, ale ak chceme dosiahnuť dobré výsledky, potrebujeme k nim pridať aj niečo ďalšie. Nemali by sme sa teda rozhodovať len pomocou mentálnych skratiek. Vždy by to mala byť kombinácia.

Prečo si myslíme, že sme racionálni?

Tu by som trochu zabrdla do Adlerovej individuálnej psychológie, ktorá hovorí o tom, že každý z nás má fenomenologickú skúsenosť so svetom. Tú si vytvárame ako deti v prirodzenom primárnom prostredí, ktorým je rodina. Môžeme si to predstaviť ako okuliare. Ja mám svoje okuliare, ty máš svoje okuliare a poslucháči majú tiež svoje okuliare. To, ako vnímame svet, ako posudzujeme veci a aké významy im dávame, je naša individuálna skúsenosť.

Keď si myslím, že rozmýšľam racionálne, ale ten druhý nie, je to neúplné hodnotenie. Niekto môže byť viac analytický typ, teda pracuje so štatistikami, faktami a porovnávaním. Iný človek môže byť viac emočný typ a vychádza z pocitov, vnemov alebo telesných signálov. Nedá sa však jednoducho povedať, kto má pravdu a kto uvažuje lepšie. Každý z nás má svoju vlastnú skúsenosť.

V komunikácii by nemalo ísť o to, že si porovnávame štýly myslenia a hodnotíme, kto je lepší. Skôr by sme sa mali pýtať, prečo ty túto vec vnímaš takto a ja ju vnímam inak. Kde vzniká rozdiel? Prečo vzniká? Nie je to teda len o heuristikách, pretože tie máme dostupné všetci. Súvisí to aj s našimi presvedčeniami a s tým, ako sme sa naučili vnímať svet.

Ako heuristika ovplyvňuje rozhodovanie pod stresom?

Heuristiky vznikli práve pre takéto situácie. Keď sme pod veľkým stresom, pod časovým tlakom, nemáme dostatok energie alebo kapacity, vtedy sú heuristiky najefektívnejšie. Potrebujeme sa rýchlo dostať zo situácie, a preto siahame po jednoduchých riešeniach.

No práve tu prichádza to „ale“. Treba brať do úvahy aj iné alternatívy. Napríklad som pod veľkým tlakom a v tíme sa o niečom rozhodujeme. Existuje mentálna skratka, pri ktorej má prvotná informácia veľkú váhu. Súvisí to s efektom primárnosti alebo s ukotvením. Potrebujeme sa rýchlo rozhodnúť, a tak siahneme po prvom nápade, ktorý v tíme zaznie. Napríklad niekto povie, že výberový proces urobíme takto. To však neznamená, že ide o správne alebo najlepšie rozhodnutie. Je to len prvé rozhodnutie, ktoré sme si vypočuli.

Aj keď máme málo času, malo by byť našou zodpovednosťou povedať si: dobre, počujem tento nápad, zapíšem si ho, ale keď bude trochu viac času, spýtam sa aj iných kolegov, poradím sa s ďalším manažérom alebo si o tom niečo prečítam. Nemali by sme sa nechať heuristikou úplne zaviesť. Áno, v situáciách nedostatku kapacity, energie, tlaku a stresu nám slúžia veľmi efektívne, ale nemajú byť jediným zdrojom rozhodnutia.

Heuristika autority a efekt prvého dojmu

🎧 Počúvaj od 8:45

Heuristika autority spôsobuje, že prirodzene veríme skúsenejšiemu, a preto sme na pohovore ovplyvniteľní hneď v prvej minúte. Podobne silno pôsobí aj prvý dojem, ktorý nastaví rámec celého hodnotenia.

Prečo tak silno veríme autorite?

Určite sa dostaneme aj k autorite, pretože hlas staršieho, skúsenejšieho alebo hierarchicky vyššie postaveného človeka je jedna z najčastejších heuristík. Ešte predtým mi však napadá veľmi častý príklad, s ktorým sa asi každý z nás vie stotožniť. Sociálne siete. Otvoríme Instagram a vidíme kamarátku na dovolenke, kolegu, ktorý dostal povýšenie, alebo niekoho s perfektnou postavou. Po pár minútach môžeme mať pocit, že všetci majú lepší život ako my a všetkým sa darí viac než nám.

Bez toho, aby sme si to vedome uvedomili, sa zapojila heuristika dostupnosti. Na základe toho, čo aktuálne vidíme, si robíme záver. Lenže chyba je v tom, že na sociálnych sieťach je prezentovaných možno 20 % reality človeka. Každý má 100 % svojej reality, ale ukazuje len časť. My potom porovnávame celých svojich 100 % s 20 % reality celebrity, influencera alebo známeho človeka. Robíme závery iba z dostupných informácií, a práve tam vzniká skreslenie.

Pri autoritách je to podobné v tom, že to má viacero dôvodov. Prvý je evolučný. Učiť sa od niekoho bolo bezpečnejšie a lacnejšie než skúšať všetko na vlastnej koži. V minulosti nebolo efektívne ani bezpečné overovať si veci vlastnou skúsenosťou. Ak skúsený člen skupiny povedal, že túto rastlinu nejedz alebo tomuto predátorovi never, bolo najrozumnejšou stratégiou veriť mu. Riziko bolo príliš veľké. Autorita nám šetrila mentálnu energiu. Nehľadali sme zdroj pravdy. Ak niekto pôsobil kompetentne, považovali sme ho za zdroj pravdy.

Zároveň je sociálna hierarchia v našich spoločenstvách hlboko zakódovaná. Ľudia fungovali hierarchicky odjakživa. Mali vodcov, starších, špecialistov, expertov. Rešpekt voči autoritám udržiaval stabilitu skupiny. Autorita zároveň aktivuje poslušnosť. Ľudia si v spoločenstvách od nepamäti stanovovali pravidlá, podľa ktorých skupina fungovala. Tieto pravidlá väčšinou určovala nejaká autorita. Ak sme chceli do skupiny patriť, museli sme si tieto pravidlá zvnútorniť a autoritu nasledovať.

V dávnych dobách boli skúsenosť a vek autority aj signálom prežitia. Ak niekto žil dlho, pravdepodobne vedel niečo užitočné o svete. Jeho skúsenosti a vedomosti mu pomohli prežiť. A napokon, autorita vytvára pocit istoty. Neistota je pre mozog nepríjemná a nebezpečná. Autorita dáva jasné odpovede, smerovanie a pocit bezpečia. A to je pre ľudí extrémne silné a dôležité.

Kedy nás autorita môže zaviesť zlým smerom?

V prvom rade sme strojcami vlastného šťastia a režisérmi vlastného života. Nikto iný nevie lepšie ako my, ako máme viesť svoj život a čo je pre nás správne. Bezhlavo nasledovať autoritu môže byť problém.

Napadá mi príklad z psychológie. Veľa ľudí má obrovský mýtus, že psychológ by mal dávať rady. Že ľudia idú k psychológovi na terapiu, aby dostali rady. To je však omyl. Ako môžem klientom radiť, ako majú viesť svoj život? Ja ich môžem vypočuť, nastaviť im zrkadlo, dať povzbudenie. Môžem im dať odborné odporúčania napríklad v tom, že na reguláciu nervovej sústavy existujú určité cvičenia alebo techniky, pretože je to môj odbor. Nemalo by to však byť tak, že poviem klientovi, aby odišiel z práce a skúsil inú. To by bola neadekvátna rada.

Veľakrát sa stáva, že počúvanie autority môže viesť až k tomu, že zabudneme na seba a svoje emócie. My však vieme, aké máme hodnoty a čo je pre nás dôležité. Áno, poraďme sa s niekým starším, vypočujme si názor autority, ale neriaďme sa tým bezhlavo. Inak nás to povedie k neúspechu než k úspechu. Áno, sami si najlepšie vieme poradiť. Môžeme si nechať poradiť, opýtať sa na iný názor, či už kolegu, manažéra alebo niekoho skúsenejšieho. V konečnom dôsledku sa však potrebujeme vrátiť k sebe.

Prečo má prvý dojem takú veľkú váhu?

Keďže ide o heuristiku, opäť sa točíme okolo toho, že pre mozog je to efektívnejšie a nízkonákladové. Prvý dojem má kotviaci účinok – informácia, ktorú dostaneme ako prvú, vytvára ukotvenie. Všetko nasledujúce potom hodnotíme vo vzťahu k nej. Mozog si vytvorí referenčný rámec. Prvá informácia nastaví očakávanie, mierku a kontext. Pre mozog je to efektívne, pretože už nespracúva veci od nuly. Spracúva ich na základe prvého dojmu.

Dám príklad z HR. Pracuješ ako HR manažérka a pri výberovom procese dostaneš referenciu na kandidáta. Niekto ti povie, že je dynamický, sebavedomý a vie sa dobre presadiť. Mozog si túto informáciu podvedome ukotví. Na pohovor potom prichádzaš s očakávaním, že kandidát bude takýto. Všetko, čo sa na pohovore bude diať, budeš porovnávať s touto vstupnou informáciou. Preto je to náročné. Prvý dojem nás vie výrazne ovplyvniť a niekedy aj pomýliť. To, že nám niekto predstaví kandidáta ako cieľavedomého, neznamená, že sa tak bude prejavovať aj na pohovore.

Prečo si pamätáme to, čo zaznelo ako posledné?

Efekt poslednosti súvisí s pamäťou. Máme krátkodobú, dlhodobú aj pracovnú pamäť. Posledná informácia je ešte prítomná v pracovnej pamäti. Je aktívna a nestihla byť prekrytá ďalšími informáciami. Mozog pracuje s tým, čo je aktuálne dostupné. Ak na konci pohovoru zaznie, že kandidát chce plat 1500 eur, zostane to aktívne v pracovnej pamäti a ďalej s tým pracujeme. Zároveň je tam menej konkurencie. Informácie uprostred sú často prepisované alebo obklopené inými informáciami. Posledná položka takéto rušenie nemá.

Napríklad poslucháči našich podcastov vedia, že na konci sa často pýtaš na zhrnutie alebo myšlienku na záver. Možno to robíš aj preto, aby na konci zaznelo niečo silné a rezonujúce, čo si človek zapamätá po dopočúvaní podcastu. Vlastne tak využívaš jednu z týchto heuristík. Možno vedome, možno podvedome, ale robíme to všetci, pretože je to praktické.

Odporúčame ti:

Ak chceš ísť hlbšie do témy heuristík a kognitívnych skreslení, prečítaj si odborný článok Kahneman & Tversky, Judgment under Uncertainty: Heuristics and Biases (Science, 1974).

Ako efekt posledného ovplyvňuje hodnotenie ľudí?

Pri hodnotení ľudí vie efekt prvého dojmu vytvoriť nepríjemnú mentálnu nálepku. O niekom si na pohovore hneď povieme, že je schopný, chaotický alebo sympatický. Neskoršie správanie potom interpretujeme cez túto nálepku. Lenže človek sa môže vyvíjať, meniť a môže nás prekvapiť. Možno je niekto naozaj schopný a cieľavedomý, ale dva týždne po pohovore prežíva náročné životné obdobie. V tíme ho potom už nevidíme ako schopného a cieľavedomého.

Efekt posledného sa často objavuje napríklad pri hodnotení zamestnancov. Pri ročnom hodnotení má najväčšiu váhu posledný projekt, nedávny úspech alebo nedávna chyba. Manažér si to zapamätá a hodnotí zamestnanca najmä cez posledný výstup. Lenže ročné hodnotenie má byť hodnotením za 12 mesiacov, nie len za posledné obdobie. Staršie výkony tak môžu byť podhodnotené.

Pri rozhodovaní v tímoch zasa prvý človek, ktorý začne alebo orámcuje diskusiu, vytvorí mentálnu kotvu. Ovplyvní, s akým rozsahom možností alebo alternatív sa bude ďalej pracovať. Diskusia sa často odvíja od toho, kto je hlasnejší alebo kto začne. Tichší člen tímu sa možno nedostane k slovu, a keď sa dostane, nemusí byť braný tak vážne. A to len preto, že neprehovoril prvý.

Efekt posledného zas spôsobí, že nám v pamäti ostane ten, kto hovorí ako posledný. Čerstvý argument môže ovplyvniť finálne rozhodnutie a vytvoriť pocit, že je najsilnejší, najmä ak sa rozhoduje hneď po diskusii. Mne to niekedy pripadá až nefér od mozgu. Ľudí takto zjednodušene nálepkuje a hodnotí, hoci sú veľmi komplexné bytosti. Interpretovať niekoho len na základe toho, že sa ozval prvý alebo bol najtemperamentnejší, jednoducho nie je fér voči ostatným v skupine.

Heuristika dostupnosti a rozhodovanie v tíme

🎧 Počúvaj od 22:15

Heuristika dostupnosti znamená, že to, čo vidíš najčastejšie, mozog vydáva za pravdu – vrátane Instagramu tvojich známych. V tíme zas podobne silno pôsobí prvý názor, ktorý nastaví rámec diskusie.

Ako heuristika dostupnosti ovplyvňuje sociálne siete?

Heuristika dostupnosti pôsobí v dvoch hlavných bodoch. Prvý je, že dostupnosť v pamäti si zamieňame za pravdepodobnosť. Niečo vidíme, niečo navnímame a z toho si zovšeobecníme, že je to fakt alebo pravda. Ak niečo vidím na sociálnej sieti, hneď to beriem ako fakt. Ale v skutočnosti je to len dostupná informácia a môže mať veľa iných vysvetlení. Napríklad niekto je dvanásťkrát do roka na dovolenke. Nemusí to znamenať len to, že má veľa peňazí. Môže byť za tým mnoho iných vecí, ale nám je dostupný len fakt, ktorý daný človek prezentuje.

Druhý bod je, že opakovanie zvyšuje pocit pravdivosti. Keď nám médiá opakovane hovoria určitú informáciu, čím častejšie ju počujeme, tým viac máme pocit, že je pravdivá. Emócie zároveň zvyšujú zapamätateľnosť. Keď médiá zobrazujú krimi správy, konflikty politikov alebo rôzne negatívne veci, často v nás vyvolávajú emóciu, aby bola informácia ľahšie zapamätateľná.

Ráno som napríklad videla video, v ktorom sa politik rozprával s bežnými ľuďmi. Jeden človek sa ho pýtal na informáciu, ktorú niekde zachytil. Politik sa ho spýtal, odkiaľ tú informáciu má. Človek nevedel povedať presný zdroj. Povedal len, že to videl v televízii. Tomu človeku bola informácia dostupná. Heuristika dostupnosti tam pôsobila veľmi silno. No reálne nevedel povedať, od koho to počul. Nemal fakty. Mal len emóciu strachu, hnevu alebo pobúrenia.

Toto je dôležité, pretože mozog silnejšie reaguje na hrozby. Chceme byť v bezpečí, chceme byť chránení a chceme žiť v istej stabilite. Preto si to, čo vidíme, zjednodušíme a urobíme z toho nesprávny záver.

Ako médiá ovplyvňujú pocit spokojnosti?

Keď sa bavíme o heuristikách, podpisuje sa pod to heuristika dostupnosti. To, čím nás médiá sýtia, začneme považovať za realitu. Je tam aj negativity bias, teda sklon dávať väčšiu váhu negatívnym informáciám. Keď si vezmete televízne noviny, často sú plné negatívnych udalostí. Nehovorí sa tam primárne o úspechoch alebo o tom, čo svet zvládol dobre. Dominujú negatívne správy.

Potom prichádza efekt opakovania. Keď každý večer pozeráme správy alebo počúvame relácie, v ktorých sa opakuje vojna, konflikt a ďalšie negatívne témy, mozog tomu začne veriť. V tomto bode mi napadá kniha Moc faktov. Venuje sa práve tomu, ako heuristiky fungujú, kde nám slúžia a kde nám neslúžia. Pomocou štatistických údajov vyvracia veľa predstáv, ktoré vo svete kolujú. Mňa tá kniha veľmi upokojila. Čítala som fakty, nie iba silnú emóciu hrozby alebo strachu. Videla som aj druhý pohľad. A ten druhý pohľad existuje, len nám ho často nikto neprezentuje.

Hovorí sa, že každá minca má dve strany. Treba sa na veci pozerať komplexnejšie. Je to aj o balanse. Mali by sme sa zaujímať o to, čo sa deje vo svete a v našej krajine. Rozumiem však tomu, keď niekto povie, že už nedokáže sledovať televízne noviny, pretože sú plné negativity a zle to na neho vplýva. Vtedy potrebujeme v spolupráci s naším mozgom robiť jednu dôležitú vec. Vedome sa uzemňovať. Pripomínať si, že pri veci A existuje aj vec B.

Napríklad v správach sa často hovorí o finančnej kríze. Ľudia potom začnú viac šetriť, menej investovať a celkovo meniť správanie, aj keď ich osobná situácia môže byť stabilná. Keby o tom nepočuli v televízii, možno by si niektoré veci ani tak intenzívne neuvedomovali. Neznamená to, že si nemáme všímať ceny alebo financie. Uvažujúci človek by mal vedieť, kam dáva svoje peniaze. Pointa je však v tom, že médiá a heuristika dostupnosti nás vedia úplne vyviesť z kontextu. Začneme pochybovať aj o niečom, čo vlastne nebolo našou témou. A to môže byť problém.

Prečo v tímoch často vyhrá prvý názor?

Je to práve kvôli ukotveniu. Ten, kto povie prvý návrh, nastaví mentálny rámec. Celá debata nezačína od nuly, ale od kotvy, ktorá bola nastavená. Niekto napríklad na začiatku debaty povie, že by sme mali investovať 200 000 eur do marketingovej kampane. V praxi sa potom diskusia začne pohybovať okolo tejto sumy. Nezačnú sa spomínať úplne iné sumy. Tím si z toho spraví kotvu a točí sa okolo nej.

Je tam aj efekt prvého dojmu. Keď niekto prvý povie názor, vytvára interpretáciu problému. Určuje, čo je relevantné a čo nie. Nastavuje kritériá hodnotenia. Všetky ďalšie návrhy sú potom posudzované cez filter toho, čo povedal prvý človek. A tým prvým býva často najhlasnejší, najtemperamentnejší alebo manažér.

Zároveň je tam sociálna dynamika. Ako prvý často hovorí ten, kto je najsebavedomejší, najvyššie postavený alebo je rešpektovanou autoritou. Ostatní majú tendenciu prispôsobiť sa, autocenzurovať sa alebo neísť do otvoreného konfliktu.

Je to škoda, pretože ak sa máme rozhodovať ako tím, mali by sme chcieť počuť aj chaotického člena tímu, aj menej sebavedomého člena, aj cieľavedomého člena, aj autoritu. Mali by sme sa podieľať všetci. Inak nás to vedie k skresleniam a rozhodnutia nemusia byť efektívne ani správne.

Odporúčame ti:

Pri rozhodovaní v tíme pomáha aj vedomá efektívna komunikácia v tíme. Ak ťa zaujíma širší kontext, vypočuj si aj epizódu o rozhodovaní.

Sú lídri a manažéri menej náchylní na skreslenia?

Áno, a pri nich je to podľa mňa ešte komplikovanejšie. Lídri nie sú menej náchylní na skreslenia. Práve naopak. Veľakrát sa rozhodujú pod tlakom, majú málo času, rozhodujú za veľa ľudí a za veľa vecí. Majú veľkú zodpovednosť. To všetko sú faktory, ktoré môžu heuristiky výrazne posilňovať. Môže sa objaviť napríklad nadmerná sebadôvera. Manažér preceňuje svoje sily, svoju intuíciu alebo schopnosť predvídať situáciu. Lenže predvídať niečo býva veľmi ťažké. Vedomý líder by si mal vypočuť všetkých, vypočuť aj seba, dať veci do kontrastu a diskutovať o nich. Vtedy vznikajú rozhodnutia, ktoré majú váhu.

Nemalo by to byť len o tom, kto je najstarší, najdôležitejší alebo najvyššie vo firme. To, že je niekto najvyššie vo firme, neznamená, že vie najviac o konkrétnom probléme. Možno má najviac skúseností a najlepšie pozná firmu. Ale nováčik môže byť nasatý novosťou a môže v rozhodovaní pomôcť viac než človek, ktorý je v tej istej firme zaškatuľkovaný 25 rokov.

Ako sa naučiť rozhodovať vedomejšie

🎧 Počúvaj od 33:50

Vedomé rozhodovanie sa nedá naučiť za víkend, ale dá sa trénovať – kombináciou intuície, heuristík a vedomého spomalenia. Cieľom nie je mentálne skratky vypnúť, ale vedieť, kedy nás môžu skresliť.

Aký je rozdiel medzi intuíciou a heuristikou?

Rozdiel medzi nimi určite je, hoci sú úzko prepojené. Heuristika je mentálna skratka. Napríklad: čo si rýchlo vybavím, je časté. Alebo: čo povedal expert, je pravdepodobne pravda. Je to mechanizmus mozgu, ktorý pomáha robiť rýchle a efektívne rozhodnutia. Je to automatika.

Intuícia je skôr subjektívny pocit. Mám z niečoho dobrý alebo zlý pocit. Intuícia môže byť výsledkom rýchlych heuristík, skúseností uložených v pamäti alebo toho, že sme sa naučili rozpoznávať svoje vzorce myslenia. Veľmi dôležité je, že intuícia vie byť veľmi presná. Napríklad expert, ktorý má za sebou tisíce hodín práce v určitej oblasti, môže mať dobrú intuíciu. Zároveň však môže byť intuícia veľmi skreslená, najmä pri komplexných alebo nových situáciách.

Heuristiky sú teda nástroje a intuícia je výsledkom ich použitia spolu s našimi skúsenosťami. Napadá mi jedna veľmi dobrá kniha, ktorá sa volá Myslenie rýchle a pomalé. Je od Daniela Kahnemana. Kahneman a Tversky patria medzi mená spojené s výskumom racionality, uvažovania a heuristík. Kniha vysvetľuje rozdiel medzi rýchlym, automatickým myslením a pomalým, vedomým, kontrolovaným myslením. Ideálne je, keď ich vieme kombinovať.

Dá sa naučiť lepšie rozhodovať?

Myslím si, že heuristiky sú dobré a nemali by sme sa ich zrieknuť. Dôležité je však uvedomovať si skreslenia. Prvým krokom je rozpoznať typické heuristiky a skreslenia. Napríklad efekt prvého a posledného, heuristiku dostupnosti, reprezentatívnosti, autority a podobne. Začať si uvedomovať, kedy na nás pôsobia. Keď si uvedomíme, že tu pôsobí heuristika, ale nezapojili sme aj iné spôsoby myslenia, znižujeme riziko automatickej chyby.

Dám príklad. Vieme, že posledné argumenty v diskusii pôsobia silnejšie. Zároveň vieme, že to môže skresliť naše uvažovanie. Preto si môžeme robiť poznámky o všetkých argumentoch, ktoré zazneli. Alebo sme na pohovore a vieme, že sa môžeme nechať ovplyvniť prvým dojmom. Môžeme si preto zapisovať poznámky počas celého pohovoru. Alebo kolegom povieme, že aj keď majú referenciu na kandidáta, nech nám o ňom dopredu nehovoria, pretože si chceme urobiť vlastný dojem. Takto vieme zbierať fakty, zapisovať si ich, oddeľovať fakty od pocitov a skúmať alternatívy.

Heuristiky sa nemusia stať dominantným rámcom. Môžu nám pomáhať, keď ich potrebujeme, ale máme aj ďalšie možnosti, ktoré treba zapájať. Pri dôležitých rozhodnutiach musíme proces spomaliť. Niektoré rozhodnutia sa nedajú vyriešiť len tým, že máme dostupné nejaké informácie v médiách. Potrebujeme sa k nim postaviť aktívne a vedome. Pri väčších rozhodnutiach môže pomôcť odložiť finálne slovo o hodinu alebo o deň. Dať si pauzu. Neurobiť rozhodnutie hneď, ak nemusíme.

Pri heuristikách je veľmi dobré hľadať spätnú väzbu a konfrontovať sa s inými názormi. Nenechávať moc len v rukách jedného človeka. Pýtajme sa, rozprávajme sa s inými ľuďmi. Čo si o tom myslíš ty? Čo si o tom myslí niekto ďalší? Otvorená diskusia a konfrontácia s inými názormi sú veľmi dôležité. Aj intuícia sa v bezpečnom prostredí dá trénovať. Keď máme viac skúseností, viac praxe, ideme z teórie do praxe a učíme sa z vlastných chýb, intuícia sa cibrí a vieme ju zlepšovať. Vedomé rozhodovanie je aj súčasťou toho, ako sa v práci rozvíjajú mäkké zručnosti.

Kedy nám teda heuristiky pomáhajú a kedy škodia?

Heuristík sa určite netreba báť. Mozog vie, prečo si ich vytvoril a prečo ich používa. Vďaka nim šetríme čas a energiu. Treba si však uvedomovať, že nás vedia viesť aj ku skresleniu. Ako vo všetkom, aj tu je dôležité byť vedomý. Byť vedomý v situácii, v rozhodnutí aj v myslení. Nepoužívajme heuristiky ako výhovorku, zľahčovanie alebo prekážku. Kombinujme ich s vedomými a kontrolovanými rozhodnutiami. To je podľa mňa kľúčová myšlienka. Kombinujme všetko, čo máme k dispozícii. Nevsaďme všetko na jednu kartu, len na to, čo je dostupné, prvé alebo posledné. Overujme si, zisťujme a hľadajme širší pohľad.

Priatelia, dnes sme otvorili tému, ktorá sa týka každého z nás. Náš mozog je fantastický nástroj, ale nie je neomylný – a mentálne skratky môžu ovplyvniť naše rozhodnutia viac, než si myslíme.

Ak si dnes odnesiete jednu jedinú otázku, nech je to táto: Reagujem automaticky alebo sa rozhodujem naozaj vedome?

Ak vás epizóda zaujala, napíšte nám komentár, pošlite tip na ďalšiu tému alebo túto epizódu zazdieľajte niekomu, komu by mohla pomôcť zmeniť pohľad. Podcast Na vlne kódu nájdete na platformách Podbean, Spotify či Youtube, ale aj na našom webe v sekcii Podcasty. Prihláste sa na odber, aby vám neunikla ďalšia epizóda. 

A nezabudnite: niekedy stačí na chvíľu spomaliť. Práve v tom môže byť tá najväčšia sila. Zostaňte naladení Na vlne kódu.

Odporúčame ti:

Polož si pár otázok na zamyslenie:

 

Kedy naposledy ovplyvnila tvoje rozhodnutie najmä prvá dostupná možnosť?

Skús si spomenúť konkrétnu situáciu – možno pri výbere reštaurácie, kandidáta na projekt alebo prvej cenovej ponuky. Dostali priestor aj alternatívy, alebo rozhodla rýchlosť?

 

Porovnávaš sa niekedy s tým, čo vidíš na sociálnych sieťach?

Ak áno, zamysli sa, či porovnávaš svoju každodennú realitu s celým životom iného človeka, alebo len s tým, čo sa dostalo navonok.

 

Prenechávaš niekedy rozhodovanie autorite?

Názor odborníka alebo vedúceho môže byť cenný – kým rozhoduje v oblasti svojej expertízy. To, že je niekto najvyššie vo firme, neznamená, že vie najviac o konkrétnom probléme.

 

Pamätáš si presnejšie prvé alebo posledné dojmy a rozhoduješ podľa nich?

Efekt prvého a posledného ovplyvňuje, čo si zapamätáš z pohovoru, ročného hodnotenia alebo prezentácie. Skús si spomenúť: po dlhom meetingu si zapamätal skôr úvodné body, záverečné rozhodnutia alebo celý priebeh?

Zdieľaj článok

Heuristika: Reagujeme automaticky alebo sa rozhodujeme vedome? (podcast #27)

Ivana Hricová

V msg life Slovakia pôsobím ako HR manažérka, ktorá sa s vášňou venuje nielen ľuďom, ale aj strategickým témam. Aktívne reprezentujem firmu na veľtrhoch a podujatiach, kde prepájam svet IT s ľudskosťou. Neustále hľadám nové, kreatívne myšlienky a nečakané nápady, ako posúvať našu firemnú kultúru vpred. Popritom som dušou firemného podcastu Na vlne kódu – ako scenáristka, moderátorka a kreatívna hlava v jednom prinášam do éteru rozhovory, ktoré spájajú praktickosť s ľahkosťou a nadhľadom.