Podcast #4: Novoročné predsavzatia – ciele a time management pre rok 2025

Koľko novoročných predsavzatí ľudia reálne splnia? Vieme to nejako percentuálne vyčísliť alebo máš skúsenosti, koľko ľudí je úspešných?

Videla som rôzne štatistiky, ale nerada veci príliš škatuľkujem, lebo je to extrémne individuálna otázka. Ale myslím si, že je dôležité zamyslieť sa, prečo si ľudia dávajú predsavzatia a čo nimi chcú dosiahnuť. A nie je to o tom, koľko z nich reálne splnia alebo nesplnia, ale prečo si ich vôbec dávajú a aký je účel toho správania.

Realistické ciele nám pomáhajú rozdeliť si úlohy na zvládnuteľné kroky a vidieť postupné zlepšenie, čo posilňuje našu seba dôveru. Mali by sme ísť na to zľahka alebo skočiť rovno po veľkých výzvach?

Každý múr alebo dom sa buduje tehla po tehle. To je tá najlepšia metafora pre všetko, čo vyžaduje nejakú prácu a má viesť k nejakému výsledku. Veľké výzvy nás vedia odradiť, príliš vyčerpať, ale keď pôjdeme krok za krokom, máme hneď väčšiu motiváciu, energiu a chuť.

Necháme sa menej odradiť, lebo keď neuspejeme v niečom menšom, je to stále lepšie, ako keby sme neuspeli v niečom väčšom. Tých krokov je viacero za sebou, čo má skutočne pozitívne účinky. A práve to je jeden z tipov, ako si udržať motiváciu k našim predsavzatiam.

A keď mám cieľov naozaj veľa, mám veľké ambície, je lepšie si ich teda rozdeliť na menšie kroky? Lebo väčšinou máme tendenciu pustiť sa do všetkého naraz, lebo chceme všetko. Najlepšie hneď, tu a teraz.

Presne tak. Ale keď chcem všetko, hneď a naraz, nie je to dlhodobé riešenie. K tomu dlhodobému cieľu sa vždy dostaneme postupnými krokmi a postupnou prácou. Niektoré veci nemôžeme uponáhľať, jednoducho chcú svoj čas. A zároveň – to veľmi rada hovorím aj v terapii klientom – že aj tá samotná cesta je cieľ.

Keď mám veľa cieľov, ako viem, ktorý z nich je pre mňa najdôležitejší?

Rozhodnúť sa, kde začať, je pre ľudí jedna z najťažších otázok. A nemyslím len v  novoročných predsavzatiach, ale celkovo aj v iných oblastiach. Podľa čoho si určiť priority? Ja klientom nastavujem zrkadlo, že my sami sme autormi svojich cieľov a prirodzene by sme mali vedieť, prečo si ich formulujeme a stanovujeme. Ak to nevieme, dokážeme na to prísť v spolupráci so psychológom.

Za prínosné považujem otázky, ako napríklad „Čo je cieľom, prečo to chcem dosiahnuť?”, „Ak sa mi to nepodarí, budem smutný alebo to zvládnem a len tak mávnem rukou?”, „Čo je účelom môjho správania, prečo to chcem dosiahnuť?” alebo veľmi rada pokladám v terapii otázku: „Ak by som sa vás o rok opýtala túto istú otázku, ktorú kladiem teraz, bola by zrealizovaná? Mali by ste už na ňu odpoveď? Dosiahli by ste ten cieľ?” Je to extrémne ťažké, ale dá sa to rozmeniť na drobné. Krok za krokom potom dokážeme prísť aj k odpovediam, ktoré sme predtým zodpovedať nevedeli.

Kedy je cieľ už priveľký na to, aby sme vedeli, že ho naozaj nedosiahneme?

Niektoré ciele sa nedajú kvantifikovať, ale povedala by som, že cieľ je priveľký vtedy, keď už len tá samotná myšlienka naň alebo formulácia toho cieľa nám spôsobuje pocity úzkosti alebo nedostatočnosti. Keď nám naskočí, že toto nedám, tu zlyhám. Prípadne že budem potrebovať až príliš veľké množstvo úsilia a už teraz som z toho unavený, a to som na tom cieli ešte nezačal pracovať. Vtedy môžeme hovoriť o tom, že ten cieľ je naozaj priveľký, že prevyšuje naše kapacity.

Ako odhadnúť, či nás cieľ bude motivovať dlhodobo alebo nás, naopak, veľmi rýchlo vyčerpá?

Nikdy to nevieme odhadnúť stopercentne, lebo naša motivácia sa môže meniť. Ale to, či nás to bude alebo nebude motivovať dlhodobo, nezávisí od toho konkrétneho cieľa, ale skôr od nášho postavenia, nastavenia, od našich presvedčení.

Motivácia je naša interná záležitosť. My musíme vedieť, prečo tie veci robíme a keď to vieme, tak sme prirodzene motivovaní. A keď nás to prestane baviť, čiže motivácia klesá, jednoducho prejdeme na niečo iné. Netreba zostávať na miestach, ktoré nás už nebavia alebo nenapĺňajú.

Ako si udržať motiváciu na dlhé obdobie? Môžeš nám odporučiť nejaké praktické tipy, ktoré nám pomôžu zostať na správnej ceste? Čo pomáha ľuďom držať sa svojich cieľov tak, aby sa pri ich plnení nesabotovali?

Predovšetkým neprepáľte začiatok. Nechajte si rezervy a choďte na to pozvoľna. Predstavte si nielen samotný cieľ, ale aj tú cestu, ktorá vás čaká. Ciele si dávajte s mierou, aby boli naozaj realistické a dosiahnuteľné.

S klientmi v terapii veľmi rada pracujem aj na sebaláske, teda aby boli na seba láskaví a nepočúvali len toho vnútorného kritika, ktorý tlačí a zvykne veci sabotovať. A veľmi pomáha aj vytvoriť si plán a v konečnom dôsledku sa odmeniť.

Keď nám klesne motivácia, je lepšie obklopiť sa motivovanými ľuďmi alebo si pustiť motivačné video? Čo nás vie znova nakopnúť?

Každý to má inak. Niekomu pomáha pozerať sa človeka, ktorý rozpráva motivačne alebo komu to ide. Naopak, pre niekoho je to frustrujúce a je na seba ešte horší. Jeho vnútorný kritik je hlasnejší, že ja to takto nemám, prečo to tak nezvládnem mať?

Ja si myslím, že by sme mali začať od nás samých. To znamená, že keď nám motivácia klesne, musíme pochopiť, prečo sa nám to stalo a čo s tým vieme urobiť, ako to na nás vplýva, aké z toho máme pocity. A potom v ďalších krokoch sa vieme nechať inšpirovať napríklad nejakými motivačnými speakrami. Ale začnime od seba – to je podľa mňa najkľúčovejšie. Lebo pozerať sa najprv na iných ako sami na seba môže byť efektívne, ale nie vždy je to efektívne.

Ako si naplánovať dni, keď sa necítime úplne najlepšie? Ako prekonať samých seba?

Už v tej otázke samotnej je taký oxymoron, protiklad. Prečo by som mal prekonať samého seba, ak sa necítim najlepšie? Prečo by som mal podávať výkon, ak potrebujem spomaliť? Ľudia v dnešnej dobe strácajú súcit so sebou samým a nevedia sa o seba postarať. Prečo sa vedia postarať o iných, ale o seba nie? Aj v lietadle najprv nasadíme masku sebe a až potom iným ľuďom.

Cieľom nie je prepáliť sa a byť stále produktívny. Cieľom je cítiť sa spokojne a šťastne. Byť k sebe láskavý. Lebo v opačnom prípade máme nábeh na vyhorenie. Ak by sme sa riadili tým, ako bola otázka položená – že ak sa necítime najlepšie, ako prekonať samých seba. Ale to nie je cieľom.

Čo robia ľudia, ktorí svoje ciele dosahujú, inak ako väčšina z nás?

Majú ciele jasne zadefinované. Pre nich samých majú zmysel, vedia, prečo to robia. A sú čiastkové, parciálne. Nemajú veľké, megalomanské ciele. Zároveň majú konkrétny plán, ako ich dosiahnuť. Baví ich aj samotná cesta, bavia ich aj chyby a omyly, ktoré na ceste za cieľom urobia. Lebo aj to je súčasť hry. Majú dobrý time management a vedia prioritizovať.

A čo je veľmi dôležité, oddychujú a dovolia si urobiť chybu a zlyhať. Sami pred sebou dovolia, že nie každý výkon musí byť stopercentný. Vedia, že sa môžu pomýliť a môže sa stať, že niečo nevyjde. Lebo aj to súčasťou života.

Na to, aby sme uspeli, však existuje aj pár techník. Ktoré techniky v oblasti time managementu považuješ za najefektívnejšie?

Techník time managementu odborníci definovali veľmi veľa. Ja mám najradšej klasické to-do listy – zoznamy úloh, kde si človek odškrtne, čo mu vyšlo, čo mu nevyšlo, dá to na papier, takže to nedrží v hlave. Mne to príde najefektívnejšie a funguje mi to celý život.

Zároveň najefektívnejšie v oblasti time managementu je plánovať si aktivity, teda kedy čo budem robiť, aby som v tom mala poriadok a štruktúru, vedela myslieť aj na svoj oddych, aj na aktivity s inými ľuďmi. A celkom dobre funguje aj Paretovo pravidlo 80:20 – nechcieť všetko na 100 %, ale zachovať si v tom celom aj nejaký balans.

Dominika, ktorá technika time managementu bude vyhovovať najviac práve nám?

To, čo bude vyhovovať poslucháčom, neviem určiť, lebo je to veľmi individuálne. Ale tie techniky sú viaceré – napríklad technika Pomodoro alebo technika Time Boxing. Mňa osobne veľmi zaujala technika GTD – Getting Things Done zameraná na dokončenie jednotlivých úloh.

GTD sa skladá z piatich jednoduchých krokov, ktoré učia človeka efektívne plánovať, prioritizovať a určiť si realistické ciele. Prvý krok je ZACHYTENIE, čiže zapísanie si každej úlohy, ktorá vám príde na rozum. Druhý je UJASNENIE SI, ktorá úloha je DNES splniteľná v konkrétnych krokoch. Tretí je ORGANIZOVAŤ, čiže roztriediť si jednotlivé úlohy do kategórií a zaradiť ich do kontextov – napríklad toto je úloha z kategórie Práca, táto je z kategórie Domov, Priatelia atď. Štvrtým bodom je REFLEXIA, čiže z času na čas si prebehnúť ten svoj zoznam, že ktoré úlohy sú splnené za tento týždeň alebo ktoré sú prioritné a splnené ešte neboli. No a ten posledný krok je ANGAŽUJME SA – je čas pustiť sa do práce, priveľa nad tým nerozmýšľať, neorganizovať, neplánovať, proste začať pracovať.

Knižku Getting Things Done (v češtine Mýt vše hotovo) od Davida Allena odporúčam aj ja. Je naozaj výnimočná. Myslíš si, že je dobre plánovať každú hodinu alebo skôr pracovať s voľnejším časovým rámcom?

Opäť je to veľmi individuálne, každému vyhovuje niečo iné. Oba tie spôsoby majú aj plusy aj mínusy. Viem si predstaviť, že by sa mohli aj striedať podľa toho, ako naše dni vyzerajú. Ja mám napríklad veľmi rada, keď mám v práci jeden nabitý deň plný deň terapií a potom napríklad prídem sem na podcast a mám trošku iný deň. Je to veľmi o tej danej osobnosti,  ale závisí to aj od kontextu alebo od toho, čo sa aktuálne rieši.

Dominika, čo si myslíš o trendoch, ako je digitálny detox alebo tzv. dopamín detox? Vedela by si nám tieto pojmy objasniť?

Áno, sú to veľmi trendy pojmy. Existuje dokonca aj hnutie Digitálny detox, ktoré vzniklo v Amerike v roku 2010 ako reakcia na rastúce používanie smartfónov a iných inteligentných zariadení. A takisto na rastúci význam sociálnych sietí a neustály prístup k online svetu, ktorý z toho celkového technologického pozadia vyplýva.

Digitálny detox je navrhnutý tak, aby znižoval stres a nadmernú stimuláciu, lebo žijeme v dobe, kedy sme veľmi prestimulovaní. Digitálny detox súvisí aj s nutkavým správaním, ktoré je spôsobené používaním technológií. Medzi bežné digitálne stresory patria dlhé trávenie času pri obrazovke, nadmerná spotreba online obsahu médií či nadmerné používanie smartfónov. Je to veľmi dôležitá téma. A myslím si, že postupom času sa dostane na prvé priečky toho, čo budú riešiť klienti na terapii alebo celkovo ľudia vo svojom živote.

Ako si môžeme rozdeliť čas, aby sme sa venovali aj osobným cieľom, nie len práci?

Sami máme v rukách, ako sa rozhodneme a čomu budeme venovať svoju pozornosť. A hoci to možno znie náročne, ak nám na niečom záleží, do svojho harmonogramu to vieme zaradiť pomerne ľahko. Napríklad ak chceme ísť cvičiť, môžeme pred prácou alebo po nej. Práce si vieme tiež efektívne zadeliť, aj v spolupráci s kolegom alebo šéfom. Podľa mňa to nie je taká veda, keď si človek uvedomí, čo chce, prečo to chce, kam ho to vie dostať a čo pre to treba spraviť.

Je dobre si striktne oddeliť prácu a osobný život alebo si mám dávať viac priestoru pre spontánnosť?

Čo by nám prinieslo, keby sme ich striktne oddelili a keby sme ich neoddelili? Spontánnosť dokáže vzniknúť v oboch prípadoch. Sú tam zasa aj plusy aj mínusy. Vždy to závisí od konkrétnej osoby, čo jej viac vyhovuje, prípadne to závisí aj od nejakých období alebo kontextu.

Niekedy sa nám práca a osobný život jednoducho viac prelínajú, inokedy ich máme oddelené striktnejšie. Napríklad keď riešime niečo vážne v rodine, či už pozitívne alebo negatívne – plánujeme svadbu, narodilo sa nám bábätko alebo sme chorí. Vtedy máme motiváciu to oddeliť striktnejšie. Ak sa nám takéto niečo deje, je OK, ak sa nám to prelína. Ak je to OK pre nás samotných.

Čo sa môže stať, ak zanedbáme osobné ciele v prospech tých pracovných?

To môže byť veľký problém. Veľa ľudí prichádza s tým, že sú frustrovaní, že chceli dosiahnuť niečo iné. Cítia sa, že zlyhali, že ich život nemá zmysel, že sú nespokojní a všetci ostatní okolo nich sú spokojní.

Je však dôležité si uvedomiť, že MY máme zodpovednosť za svoj život a za svoje rozhodnutia. Ak je pre nás nejaký osobný cieľ dôležitý, ako je možné, že sme naň zabudli? Ako je možné, že ho prebilo niečo iné? K tomu sa treba vrátiť v sebareflexii a zistiť, či to bol náš úprimný cieľ osobný alebo to bol tlak okolia a my sme si len mysleli, že je to náš cieľ. Keď venujeme čas takýmto myšlienkam, dokážu nám odhaliť odpovede na naše otázky.

Ak máme pocit, že čas len tak plynie, ako si môžeme nastaviť hranice a rozdeliť si povinnosti?

Musíme si určiť priority – čo musím urobiť, čo počká, prečo to musí byť dnes, či to môže byť zajtra, kde začať, s čím pokračovať. Čas bude plynúť vždy, nezastaví sa. Niekedy sa nám zdá,  že plynie rýchlejšie, ako by mal, ale my ho nevieme kontrolovať. My vieme kontrolovať to, ako si nastavíme hranice, ako si určíme priority a ako si tie povinnosti prerozdelíme. Toto je naša najväčšia zodpovednosť. A ten čas… Nechajme ho plynúť.

Dominika, na záver by som ťa chcela možno poprosiť o zhrnutie jednotlivých bodov. Ako si teda správne nastaviť naše ciele tak, aby sme ich hravo a s ľahkosťou zvládli? Aby sme nemali nerealistické očakávania a pekne krôčik po krôčiku sa posúvali celý rok tam, kde chceme byť?

Začnime správnym nastavením. Ako sme viackrát hovorili, malé ciele, krok za krokom prípadne Paretovo pravidlo 80:20. Následne si urobíme akčný plán, čo, ako a prečo chceme dosiahnuť, aby to malo pre nás význam. Začnime trošku praktizovať sebasúcit a láskavosť, že ak nám náhodou niečo nevyjde, nič sa nejde, svet sa nezrúti.

Dovoľme si robiť chyby a omyly a tiež zlyhávať. Berme život tak trošku aj s ľahkosťou, aby nebolo všetko iba o tom naháňaní sa za cieľmi a dosahovaní. Chápem, že každý chce napĺňať svoj potenciál, rozvíjať sa a plniť svoje ciele. Ale na svete sme obmedzený počet rokov a ak je to stále len o tomto, veľakrát nám pomedzi prsty uniknú bežné okamihy a maličkosti. A tie sa už potom  nezopakujú.

Len my sami môžeme ovplyvniť svoj úspech. Aký prvý krok by sme mali tento rok urobiť, aby sme to aj reálne dosiahli?

Je veľmi dôležité uvedomiť si, že my máme zodpovednosť za vlastný život, vlastné správanie a prežívanie a aj za tú zmenu samotnú. Bez tohto uvedomenia sa ďaleko nepohneme a budeme sklamaní. Keď prídu ľudia do terapie, očakávajú od psychológa, že on im povie, ako sa zmeniť a ideálne aj tú zmenu za nich urobí. Ale takto to nefunguje. My máme zmenu vo vlastných rukách a týmto uvedomením treba začať.

A ja držím palce každému, koho čaká nejaká zmena. Ale zároveň tým symoblickým štartom nemusí byť nový rok. Môžeme začať kedykoľvek – či je to 1. január alebo 31. október. Každý má svoj čas.

Milí poslucháči, ďakujeme, že ste sa k nám dnes pripojili a vypočuli si epizódu

Od plánov k realite: Ciele a time management pre rok 2025. Mojím dnešným hosťom bola Mgr. Dominika Neprašová. Dominika, ďakujem ti, že si prijala naše pozvanie a podelila si sa s nami o svoje cenné skúsenosti a rady. Verím, že sa opäť stretneme aj pri ďalších témach.

Ďakujem krásne, Ivka. Držím palce všetkým poslucháčom pri novoročných predsavzatiach a budem sa tešiť na ďalšiu spoluprácu.

Moje meno je Ivana Hricová a verím, že po dnešnej epizóde sa vám budú ľahšie nastavovať vaše plány a spolu s nami ich s ľahkosťou zvládnete. V novom roku 2025 vám vaša msg life Slovakia praje nekonečnú silu, odhodlanie, odvahu v každom kroku, ktorý urobíte. Nech sa každý deň stane príležitosťou pre váš rast, úspech a naplnenie vašich snov. Veríme, že tento rok bude práve ten váš. A nezabúdajte, že každý malý krôčik vpred nás približuje k približuje k veľkým cieľom.