Programovanie ako spôsob myslenia (nielen) v ére AI (podcast #31)

Programovanie ako spôsob myslenia je viac než písanie kódu. Učí trpezlivosti, práci s chybou, logike a systematickosti. V ére AI, keď sa profesia programátora mení pred očami, sa otvára otázka, čo zostane človeku a čo prevezme umelá inteligencia. V ďalšej epizóde podcastu Na vlne kódu som sa porozprávala s prof. Ing. Emilom Kršákom, PhD., dekanom Fakulty riadenia a informatiky UNIZA, o filozofii programovania, logickom myslení a o tom, prečo programátor budúcnosti bude viac architektom než kóderom. Pozri sa na programovanie inak a zisti, čo nás môže naučiť aj o živote.

Vitaj pri ďalšej epizóde podcastu Na vlne kódu, ktorý ti prináša msg life Slovakia. Dnes sa na programovanie pozrieme inak než na písanie riadkov kódu, technológiu či odbornú zručnosť: ako na spôsob myslenia, ktorý nás môže veľa naučiť aj o samotnom živote.

Mojím hosťom je prof. Ing. Emil Kršák, PhD., dekan Fakulty riadenia a informatiky Žilinskej univerzity v Žiline. Porozprávali sme sa o tom, čo má informatika spoločné s filozofiou, prečo programovanie učí trpezlivosti, práci s chybou, systematickosti aj pokore a ako sa mení štúdium informatiky aj myslenie študentov v čase, keď do sveta IT výrazne vstupuje umelá inteligencia.

Programovanie ako spôsob myslenia aj filozofia

Filozofia programovania a programátorské myslenie sa vo výučbe informatiky bežne nespomínajú, hoci sú základom všetkého ostatného. Emil Kršák tento pohľad rozvíja od prvých stretnutí s počítačom RPP-16 až po dnešnú prácu so študentmi, ktorí sa učia programovať v ére AI. Ukazuje tiež, prečo algoritmické myslenie (po anglicky computational thinking) využiješ aj pri obyčajnom varení.

Ako sa začala cesta k informatike?

Moje zameranie na informatiku sa začalo už na základnej škole. Veľa som čítal a v knihách som sa prvýkrát stretol s tým, že existujú počítače. V tých časoch osobné počítače ešte neexistovali. Boli to veľké počítače, ale už vtedy ma to oslovilo. Prihlásil som sa aj na strednú školu, no vtedy ma presvedčili, že strojárina je perspektívnejšia, tak som šiel na tento odbor.

Prišiel som však na školu, kde bola aj elektrotechnika, aj strojárina. Keď sa po prvom ročníku dostal na školu prvý počítač, nejakým spôsobom som sa stal jeho nepísaným správcom. Vtedy ešte ľudia veľmi nevedeli, čo sa s tými počítačmi dá robiť. Bol to prvý slovenský počítač, RPP-16.

Na ňom som de facto začal pracovať. Nemal ešte monitor, mal len klávesnicu a písací stroj. Vtedy som si povedal, že toto je niečo, čo ma naozaj zaujíma. Postupne prišli menšie počítače, napríklad PMD, ktoré si niektorí možno ešte pamätajú. To už bolo ku koncu strednej školy.

Na vysokej škole sa mi hneď v prvom ročníku dostali do rúk skriptá o Fortrane. Vtedy sme ešte nemali ani klávesnicu, ani nič podobné, ale keď som tie skriptá čítal, prišlo mi to veľmi logické. Algoritmy, ktoré tam boli opísané, mi dávali zmysel. Vtedy som si povedal, že toto bude asi moja budúcnosť.

Keď potom prišla otázka, kam na vysokú školu, jediný odbor, ktorý pre mňa prichádzal do úvahy, bola kybernetika v doprave a spojoch. Všetci ma odhovárali, aby som si dal prihlášku aj niekam inam. Ja som však povedal, že buď toto, alebo nič. Vyšlo to a teraz som tu.

Prečo prof. Kršák zostal v akademickom prostredí?

Priznám sa, že pôvodne som ani neplánoval ostať na vysokej škole. Prišlo však postgraduálne štúdium. Vtedy som ešte nevedel, do akej firmy pôjdem. Moja predstava bola, že pôjdem niekam do praxe. Postgraduálne štúdium, teda dnešné doktorandské štúdium, mi trochu predĺžilo možnosť rozhodnúť sa, kam ďalej. Vtedajší vedúci ústavu mi však povedal, aby som nešiel na internú formu, ale na externú a zamestnal sa u nich. Popritom som mohol študovať.

Tak som to skúsil. Rozhodnutie ostať na škole prišlo asi počas prvých rokov, keď som sa dostal na stáž do Nemecka, na univerzitu v Aachene. Ako mladý absolvent som sa tam dostal na ústav, kde nerobili len vzdelávanie. Venovali sa vede, ale aplikovanej vede. Vyvíjali softvér pre leteckú spoločnosť Lufthansa. Mňa do toho tímu rovno zapojili a dostal som konkrétnu úlohu.

Bavilo ma to. Vtedy som si povedal, že keď univerzitný ústav dokáže robiť také neskutočne zaujímavé veci, musí sa to dať aj u nás. To bolo asi rozhodnutie, prečo som ostal na škole. Celý svoj profesijný život som sa potom snažil o niečo podobné: robiť aplikovaný výskum a projekty, ktoré majú reálny dopad.

Ľudí, ktorí ma ovplyvnili, bolo veľa. Mal som asi šťastie, že som poznal veľa múdrych ľudí, ktorými som sa nechal inšpirovať. Alebo som sa aspoň pokúsil niektoré ich myšlienky preniesť do svojho života. Bol to profesor Šotek, profesor Skýva, profesor Matiaško a veľa ďalších múdrych ľudí. Som rád, že som mal možnosť ich poznať a vnímať, akým spôsobom fungujú, ako vnímajú život a svet. Možno aj to ma formovalo do toho, čo robím dnes.

Ako sa mení pohľad na informatiku od 80. rokov po dnes?

Pohľad na informatiku sa de facto nezmenil. Znie to trochu paradoxne, pretože informatika sa stále vyvíja a technológie sa menia neskutočne rýchlo. Dnes máte každý týždeň novú technológiu. Niektoré vydržia dlhšie, niekoľko rokov, iné po pár mesiacoch zaniknú. Môj pohľad na informatiku však nikdy nebol len o technológiách. Je to o spôsobe myslenia. A ten sa podľa mňa nezmenil.

Stále ma baví hľadať cesty, ktoré možno nikto nepreskúmal. Hľadať riešenia problémov, s ktorými si niekto iný nevie poradiť. To ma neskutočne napĺňa.

Prečo nestačí vedieť, ako veci fungujú?

Je veľmi dôležité vedieť, ako veci fungujú. Lenže to je minimum. Dôležitejšia otázka je pochopiť, prečo veci fungujú práve tak, ako fungujú. Keď toto človek pochopí, ľahšie si poradí aj s otázkou, prečo daná vec nefunguje. Vie to vyriešiť najmä vtedy, keď chápe, prečo to funguje, a nielen ako to funguje.

Prečo je programovanie viac než písanie kódu?

Žiadny program nevznikne tak, že si človek sadne, začne búchať do klávesnice a niečo vznikne. To je veľmi zlá myšlienka a robíme všetko pre to, aby sme študentom vysvetlili, že takto sa to robiť nemá.

Skôr než vznikne program, treba ho dobre premyslieť. Treba analyzovať, čo sa od neho chce, aký je use case, na čo má byť dobrý, komu má pomáhať a čo má daný softvér riešiť. Až potom sa nezačína ani tak programovať, ako navrhovať. Ako by to celé malo vyzerať, aká bude architektúra systému.

Programovanie prichádza až potom, keď máme predstavu, z akých modulov a konkrétnych funkcionalít sa má systém skladať. Až následne sa programujú jednotlivé funkcionality. Aj to je, samozrejme, netriviálna etapa. Ale vôbec to nie je o tom, že si človek sadne a začne písať kód. Práve naopak. Musí si to premyslieť. A to je podobné ako v živote. Skôr než urobíte rozhodnutie, musíte si ho dobre premyslieť. Bez toho to nejde. Podobné je to aj pri vývoji softvéru.

Prečítaj si aj:Programovanie je budúcnosť. Nauč sa programovať vďaka online kurzom aj tyProgramovať nedokáže každý, je to schopnosť, ktorú sa treba naučiť a dlhodobo sa jej venovať. Aj z tohto dôvodu je povolanie programátora veľmi žiadané, keďže programátorov nikdy nie je dosť. Sú potrební napríklad na tvorbu webstránok či e-shopov, ktorých počet stále narastá. Niet teda pochýb, že rozhodnutie vstúpiť do sveta programovania je dobrý nápad. My […]

Aké logické myslenie potrebuje programátor?

Určite musí mať človek nejaké danosti. Keď hovoríme o talente, nejaký talent by tam mal byť. Logické myslenie musí byť v človeku prítomné, aby vedel zvážiť postupnosť krokov. To je logické myslenie a to tam naozaj musí byť. Ale to je málo. Najdôležitejšia je potom húževnatosť, chuť objavovať nové veci a ísť novými cestami. Nie je to len o tom použiť, čo už existuje, čo niekto naprogramoval alebo aký postup niekde nájdete. Práve naopak. Najpodstatnejšie je hľadanie nových riešení. A ako som už viackrát spomenul, treba sa nevzdávať.

Je veľmi dobrá indícia, keď má študent dobré výsledky v STEM predmetoch, teda technických a prírodovedných predmetoch, napríklad z matematiky či fyziky. Tam už je jasný základ, že človek rozumie logike. Má také myslenie, skôr kombinatorické, vie prepájať veci. Nie je to ani tak o memorovaní, ale skôr o prepájaní súvislostí. Je to teda dobrá indícia, ale nie je jediná. Často máme študentov, ktorí na strednej škole neboli nejaké veľké hviezdy z hľadiska študijných výsledkov, ale na vysokej škole zaznamenali obrovský úspech.

Na vysokej škole študujete to, čo chcete. Aj študijné programy máme pripravené tak, aby tam bola určitá variabilita. V prvých ročníkoch musíme dať základy, preto je tam viac povinných predmetov. Postupne sa to však uvoľňuje a študent má možnosť vyberať si podľa svojho zamerania. Na strednej alebo základnej škole to takto nefunguje. Tam automaticky idete podľa toho, čo máte pridelené.

Má poznať základy programovania každý?

Programovanie sa niekedy javí ako vedomosť, ktorá patrí len určitej skupine ľudí. Ale to vôbec nie je pravda. S programovaním alebo algoritmami sa stretávate každý deň. Zoberme si napríklad varenie. Keď si vezmete recept, nie je to nič iné ako algoritmus. Máte presný postup, ingrediencie, informáciu, kedy čo dať do hrnca, kedy to zamiešať, kedy to zohriať na určitú teplotu. To je obyčajný algoritmus.

Recept je napísaný ako jednovláknový postup. Idete krok za krokom. Najprv dáte vodu, potom soľ, potom suroviny. Potom však prídete na to, že celý proces môžete skrátiť z troch hodín na jednu. Len tým, že dáte variť vodu, zároveň dáte variť vajcia a popritom pripravíte niečo ďalšie. Zrazu máte určitú viacvláknovosť. Viac vecí sa deje naraz a vy prechádzate od jednej k druhej.

To je vlastne viacvláknové programovanie. Keď máte ešte aj pomocníka, máte ďalší procesor. Dva procesory robia nejaké veci a celý proces varenia sa urýchli. Samozrejme, keď je tých procesorov priveľa, môže sa to prekombinovať. Aj to je analógia s počítačmi a vývojom softvéru.

Chyba ako spätná väzba: čo nás kód učí o vytrvalosti

Debugging nie je len technika, ale spôsob myslenia o chybe. Emil Kršák prináša z akademického prostredia metaforu, ktorá pomáha aj mimo IT: bútľavú vŕbu, postup blízky technike rubber duck debugging. Keď sa programátor zasekne, kľúčom nie je opakovať ten istý krok, ale skúsiť inú cestu.

Prečo chybu nemôžeme považovať za zlyhanie?

Program je vlastne postupnosť. Ak berieme klasické programovanie, je to postupnosť príkazov, rozhodnutí a krokov, ktoré majú nejaké dopady. Toto je trochu podobné aj životu. Keď robíte čokoľvek, musíte sa rozhodovať. Či pôjdete doprava alebo doľava, či urobíte takýto krok alebo trochu cúvnete. Každé rozhodnutie človeka niekam posúva.

Veľmi podobné je aj to, že pri programovaní robíte chyby. S tým musí človek počítať. O tom je debugging, teda hľadanie a odstraňovanie chýb. Podobné je to aj v živote. Chybu nemôžeme považovať za zlyhanie. Keď človek urobí chybu, treba ju brať skôr ako výzvu urobiť niečo lepšie. Rovnako je to pri programovaní.

Keď napíšete kód a nefunguje, je v ňom chyba. To však neznamená, že to zabalíte, zahodíte a už sa tomu nebudete venovať. Práve naopak. Má vás to vybičovať k tomu, aby ste chybu hľadali, odstránili a poučili sa. Každé riešenie problému človeka posúva dopredu. To je podľa mňa také priblíženie programovania k životu.

Keď máme stretnutie so študentmi končiacich ročníkov strednej školy, ktorí sa uchádzajú o naše štúdium, vysvetľujem im, že je neskutočne dôležité nevzdávať sa. To je jedna z najpodstatnejších vecí. Platí to pri vývoji softvéru aj v živote. Vzdať sa je jednoduché. Vzdať sa môžete, ale neurobíte tým nič pre seba ani pre svoje okolie. Nevzdávať sa je jedna z kľúčových vecí pri vývoji softvéru. Pri hľadaní chýb to platí mnohonásobne. Považujem to za absolútne kľúčovú záležitosť. Druhá vec je neustále sa vzdelávať, pretože informatika to so sebou prináša.

Keď sme pri chybách, je dôležité pochopiť, že stratíte veľa času, kým vyladíte program a nájdete chybu. Niekedy to trvá pár minút, inokedy aj niekoľko dní. Ľudia to často považujú za stratený čas. A práve to ich odrádza od riešenia, preto sa niekedy vzdávajú. Lenže nesmiete to považovať za stratený čas. Neskôr zistíte, že tým, že ste vyriešili jeden problém, naučili ste sa riešiť ďalšie podobné problémy. Nemusia byť úplne rovnaké, ale pomôže vám to nájsť riešenie aj pri ďalších problémoch, ktoré prídu.

Ako funguje bútľavá vŕba pri hľadaní chýb?

Keď sa človek zasekne, prvé, čo môžem poradiť, je nevzdávať sa. Nejde však o to nevzdávať sa takým spôsobom, že urobím jeden krok, nepodarí sa, a potom znova urobím presne ten istý krok. A keď sa znova nepodarí, opakujem ho zas. Práve naopak. Treba skúsiť inú cestu. Keď to nejde takto, možno to pôjde okľukou. Možno to bude dlhšia cesta, ale možno práve tak prídem na riešenie alebo na dôvod, prečo sa mi to nedarí. To je prvoradé.

Samozrejme, niekedy sa stane, že človek vyskúša všetky možnosti a na riešenie naozaj nepríde. Vtedy mám jednu fintu, ktorú môžem poradiť. Tá technika sa volá bútľavá vŕba. Keď máte technický problém, skúste ísť za niekým, kto bude pre vás bútľavou vŕbou, a problém mu vysvetlite. Povedzte mu, v čom je problém a čo sa nedarí.

Mne sa už niekoľkokrát podarilo vyriešiť problém len pri vysvetľovaní. Tým, že som ho vysvetľoval, musel som si ho sám premyslieť. A musel som si ho premyslieť do takej hĺbky, aby som ho vedel podať človeku, ktorý danej problematike nerozumie. Už pri vysvetľovaní som potom pochopil, kde som urobil chybu. A riešenie prišlo veľmi rýchlo. Buď vám poradí človek, ktorý robí bútľavú vŕbu, alebo pri vysvetľovaní prídete na riešenie sami.

Ako zvládnuť problém, ktorý vyzerá obrovský?

Keď máte vystúpiť na obrovskú horu, môže vás to odradiť, pretože je veľmi vysoká. Keď si spočítate sily, možno si poviete, že to nezvládnete. Stačí si však cestu rozdeliť na menšie etapy a úseky. Poviete si, že tento kúsok zvládnete. Potom vyjdete o kúsok vyššie a poviete si, že zvládnete aj ďalší úsek.

Keď si problém rozdelíte na menšie, parciálne úlohy, ktoré na začiatku považujete za zvládnuteľné, zrazu vyjdete na obrovskú horu a máte pred sebou celý svet.

Kto berie programovanie len ako predmet a kto ako spôsob myslenia?

Rozdiel vidím. Študentov, ktorí v programovaní nachádzajú širší spôsob myslenia, je naozaj veľa a v tomto smere ich môžem pochváliť. Máme však aj takých, ktorí si prídu predmet vypočuť a hľadajú cestu najmenšieho odporu. Aj to sa stáva. Tých zapálených študentov označujem ako angažovaných študentov. Pri nich môžete vymýšľať rôzne zadania, ale oni nehľadajú cestu, ako niečo urobiť rýchlo. Hľadajú cestu, ako to urobiť dobre.

Vidieť to aj z kódu. Keď so študentom preberáme jeho kód a vidím, ako ho urobil, niekedy ma jeho myšlienky zarazia. Spýtam sa ho, prečo to urobil práve takto. A on povie, že podľa neho je toto riešenie lepšie ako to, ktoré si prečítal v literatúre alebo našiel niekde na internete. A to je vec, ktorá človeka posúva dopredu. Tento spôsob prístupu pri riešení informatických aj životných problémov považujem za naozaj veľmi dôležitý.

Dá sa trpezlivosť a systematickosť naučiť?

Trpezlivosť, systematickosť a odolnosť sa naučiť dajú. Lenže učiť tieto schopnosti až na vysokej škole je trochu neskoro. Bolo by dobré, keby študenti už prichádzali s takýmito návykmi. Keď vidíte zapáleného študenta, máte radosť sa s ním rozprávať, niečo riešiť a spolupracovať. Predstavuje mladý mozog, mladú krv, ktorú ženie chuť niečo objaviť. To je veľmi dôležité.

Naučiť sa to teda dá, ale s trpezlivosťou treba začať veľmi skoro. Systematickosť sa dá naučiť. Videli sme to aj na režime výučby. Keď sme mali klasický systém, počas semestra boli prednášky a cvičenia a na konci prišiel veľký nápor skúšok, úspešnosť nebola príliš veľká. Potom sme skúsili trochu stredoškolský režim, keď sa každý týždeň robili kontroly.

Študenti sami prišli s tým, že je to lepší režim. Netreba teda počítať s tým, že sebadisciplína tam bude od začiatku. Treba ju vychovať. Systematickosť sa naučiť dá, ale s trpezlivosťou treba začať skôr.

Ako fakulta pripravuje študentov do života?

Študentov do praxe aj do života nepripravujeme tak, aby poznali všetky technológie, ktoré existujú. Nejde nám len o to, aby vedeli používať konkrétne technológie alebo ich trochu prepájať. Snažíme sa študentov naučiť myslieť. To je asi najdôležitejšie. Technológie sa menia. Deje sa to neustále. Aj teraz sme svedkami obrovského nárastu umelej inteligencie a tá výrazne mení celý svet. Takéto technológie stále prichádzajú. Keď študujete niekoľko rokov, za rok, dva alebo tri môže technológia, ktorú ste sa naučili, prestať byť zaujímavá alebo sa prestane používať.

Ale keď študenta naučíte učiť sa, keď ho naučíte mať chuť objavovať nové veci a absorbovať nové postupy, to je asi to najdôležitejšie, čo mu môžete dať. Prejaví sa to v jeho profesionálnej kariére, ale tieto skúsenosti a vedomosti vie veľmi často použiť aj v reálnom živote. Platí to všeobecne, ale v informatike to platí dvojnásobne. Technológie sa menia stále.

Programátor v ére AI: bude kóder, alebo architekt?

AI a programovanie sa dnes nedajú oddeliť. Umelá inteligencia vie napísať kód. Otázka nie je, či nahradí AI programátorov, ale kam sa presunie ich pridaná hodnota a ako bude vyzerať budúcnosť programovania. Podľa Emila Kršáka bude vývojár budúcnosti menej kóder a viac architekt. Fakulta riadenia a informatiky UNIZA spustila aj nový študijný program AI Driven Software Development.

Ako AI mení prácu vývojára?

S otázkou, ako bude práca informatika vyzerať o pár rokov, o desať rokov, sa stretávam dosť často. Nikto však nemá vešteckú guľu, aby to vedel presne odhadnúť. Myslím si však, že úloha informatika sa zmení. Mení sa priebežne, ale v tomto smere sa informatik pravdepodobne prestane vnímať ako čistý programátor.

Poviem to na príklade. Ja sám som stále vývojár, nielen dekan. Stále sa aktívne venujem vývoju softvéru. Keď si to rozoberiete na drobné, niekedy až 80 percent času zaberie písanie kódu, manuálna zručnosť na klávesnici, následné ladenie, odhaľovanie chýb a debugging. To najpodstatnejšie, teda vymýšľanie funkcionality, architektúry a návrhu celého systému, zaberá menšiu časť. Niekedy 30, niekedy len 20 percent, pretože kód treba napísať.

A čo dnes vie veľmi dobre urobiť umelá inteligencia? Vie kód napísať. Nehovorím, že ho nevie aj vymyslieť. Keď ide o bežné informačné systémy, ktorých už existuje veľa, dnešné jazykové modely sa veľmi rýchlo naučili, ako má taký systém vyzerať, a vedia vygenerovať hotový kód. Keď však máte zložitejší systém, napríklad nie informačný, ale riadiaci systém pre riadenie letovej prevádzky alebo niečo podobné, zatiaľ to komplexne vyriešiť nevie. Nevieme, či to v budúcnosti zvládne, ale dnes sa na to ešte nedá úplne spoľahnúť.

Prečítaj si aj:AI nástroje na programovanie: Copilot, Cursor, Claude a ďalšieAI nástroje na programovanie menia spôsob, akým vzniká softvér. Porovnáme GitHub Copilot, Cursor aj Claude: ich funkcie, ceny a to, pre koho sa hodia.

Prečo bude programátor budúcnosti viac architekt než kóder?

Pri zložitejšom systéme prichádza človek, ktorý by mal systém vymyslieť. Moja predstava do budúcna, aspoň na najbližšie roky, je taká, že programátor alebo vývojár nebude primárne kóder. Nebude len písať kód. Bude skôr architektom. Bude navrhovať, striktne overovať, ako systém vyzerá, a samotné písanie kódu nechá na niekoho iného alebo na umelú inteligenciu.

Nejde o to schovávať sa za umelú inteligenciu alebo sa báť, že nás nahradí a bude všetko vymýšľať sama. Stretávam sa aj s obavou, že ľudstvo bude hlúpejšie, lebo prestane myslieť. Lenže kognitívne schopnosti sa posúvajú niekam inam. Menej používame pamäť, ale viac používame schopnosť kombinovať, prepájať a hľadať súvislosti.

To isté platí aj pri umelej inteligencii. Ak ju dobre uchopíme, mali by sme pri tvorbe nového softvéru fungovať efektívnejšie. A prompt často nie je len jeden prompt. Väčšinou je to dialóg.

Ako sa mení vzdelávanie vo svete umelej inteligencie?

Spustili sme nový študijný program, ktorý sa volá AI Driven Software Development. Máme aj slovenský preklad, ktorý sa ešte kreuje. Myslíme si, že by to mohla byť jedna z ciest, ako vychovať absolventa, ktorý bude žiadaný na trhu práce.

Svet dnes najviac zaujíma nástup umelej inteligencie. Je to otázka dňa, a vlastne nielen dňa, ale posledných rokov. Táto technológia prišla. Technológie prichádzajú stále, nové a nové. Ľudia sa s nimi vždy vedeli nejako popasovať a uchopiť ich tak, aby ich využili vo svoj prospech. Čo ľudí najviac desí, je rýchlosť, s ktorou táto nová technológia prišla. Na to nie sme pripravení. Nie sme pripravení tak rýchlo reagovať na rapidný nárast toho, čo všetko je schopná vyriešiť.

Keď sa pozriete na históriu, každá nová technológia bola spojená s nevôľou. Už pri písme sa objavovala kritika, že človek bude hlúpejší, lebo prestane používať pamäť. Že múdrosť už nebude v človeku, ale bude zapísaná mimo neho. A nestalo sa to. Takýchto momentov v histórii nájdeme viac. Podobné je to aj teraz. Jediný problém je obrovská rýchlosť. Znamená to, že je na nás obrovský tlak vedieť sa rýchlo prispôsobiť.

Ani my nie sme schopní upraviť vzdelávací proces tak rýchlo, aby sme všetko okamžite adaptovali. Aj keby sme sa akokoľvek snažili, bakalárske a inžinierske štúdium trvá približne päť rokov. Za tých päť rokov sa technológia sama veľmi rýchlo zmení. Preto ani nemôžeme používať bežné postupy úpravy študijných programov tak, ako doteraz.

Musíme rýchlo meniť niektoré predmety, ich obsahovú náplň alebo zaraďovať nové predmety. To už aj robíme. Takýmto spôsobom sa s tým musíme popasovať. Ešte raz opakujem, technológia je dobrá. Len ju musíme vedieť správne použiť. Taká flexibilita, akú musíme preukázať teraz, tu ešte nebola.

Prečítaj si aj:Agentic AI: Ako AI agenti menia spôsob práce s technológiamiAgentic AI posúva hranice umelej inteligencie. Učí sa, plánuje a koná autonómne – spoznaj AI agentov, ktorí menia budúcnosť automatizácie.

Existuje univerzálny algoritmus pre život?

Ťažká otázka. Úprimne poviem, neviem. Podľa mňa algoritmus na život neexistuje. Keby existoval, naučili by sme sa ho a život by asi nebol zaujímavý. Život je pestrý. Každý deň vám prinesie niečo, s čím nemôžete dopredu počítať.

Algoritmus je deterministická záležitosť. Niekde začne, niekde skončí, má svoje úlohy. Aj keď je interaktívny, stále je to exaktný algoritmus, ktorý nejako funguje. Život taký nie je. Preto si neviem predstaviť vymyslieť algoritmus pre život. Môžeme vymýšľať rady a postupy, ako sa zachovať v určitých situáciách, ale celkový algoritmus sa podľa mňa vymyslieť nedá.

Akú životnú lekciu priniesla práca na fakulte?

Práca s ľuďmi. Vždy som bol zástancom toho, že technický problém nie je problém. To je len otázka času. Ale s ľuďmi je to úplne niečo iné. To nie je technický problém. S ľuďmi musíte vedieť pracovať úplne iným spôsobom.

Či je to jeden človek, iný človek alebo skupina ľudí, postupy sú tam úplne iné. A to sa treba naučiť. Najväčšou výzvou pre mňa bolo naučiť sa pracovať s ľuďmi. Som rád, že som sa to do určitej miery naučil a myslím si, že to celkom funguje.

Aké tri myšlienky z IT sveta platia aj v živote?

Prvá je určite tá, ktorú som už spomenul viackrát. Nikdy sa nevzdávať. To je podľa mňa rada nadovšetko. Druhá rada je najmä z informatiky, pretože som informatik. Neustále sa vzdelávať. A nielen sa vzdelávať, ale hľadať nové cesty. Nie iba tie, ktoré už niekto objavil. Je možné, že objavíte novú, lepšiu cestu.

Takže vzdelávať sa a hľadať nové cesty, to by bola druhá rada. Tretia rada by bola nebáť sa robiť chyby. Chyba nie je zlyhanie. Je to výzva, ako sa zlepšiť. A to platí aj v informatike, aj v živote.

Môžem ešte jednu myšlienku, možno nie radu, ale skôr zamyslenie. Keďže som informatik, prirovnám to k informatike. Najlepší program nie je ten najzložitejší. Nikdy to neplatilo a podľa mňa to ani nikdy platiť nebude. Najlepší program je ten, ktorý jednoduchým, ale správnym spôsobom vyrieši konkrétny problém. A toto platí aj v živote.

Programovanie sme si dnes ukázali trochu aj z inej stránky, nielen ako technickú disciplínu, ale aj ako spôsob myslenia, ktorý nás učí trpezlivosti, pokore, logike, práci s chybou a hľadaniu riešení.

Pán dekan, veľmi pekne ďakujem za dnešný rozhovor a za prijatie pozvania do podcastu Na vlne kódu.

A vám, milí poslucháči, ďakujem, že ste boli opäť s nami. Ak vás dnešná epizóda zaujala, odoberajte podcast Na vlne kódu na Spotify alebo Podbean, aby vám neušla žiadna ďalšia epizóda. Ak poznáte niekoho, kto študuje, programuje, učí alebo vychováva deti a táto téma ho môže osloviť, pokojne mu epizódu zazdieľajte. Podcastom vás sprevádzala Ivana Hricová a rozhovor vám priniesla spoločnosť msg life Slovakia. Počujeme sa opäť nabudúce. Dovtedy sa majte pekne a zostaňte s nami Na vlne kódu.