Podcast #10: Syndróm vyhorenia – ako rozpoznať príznaky a zabrániť jeho vzniku?
Novú epizódu nášho podcastu Na vlne kódu sme pripravili v spolupráci s online platformou Ksebe.sk. S Dominikou Neprašovou, skúsenou psychologičkou a koučkou, sa porozprávame o tom, čo je to vyhorenie, ako mu zabrániť a čo robiť, keď cítiš, že prichádza. Prajeme ti príjemné počúvanie alebo čítanie.
Vyhorenie. Stav, kedy naša vnútorná motivácia zhasne a každodenné povinnosti, ktoré nás kedysi napĺňali a robili nám radosť, sa zrazu stanú záťažou. Vyhorenie sa stalo jedným z najčastejšie skloňovaných pojmov v súčasnej dobe. Je to stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktorý vzniká najmä v dôsledku dlhodobého stresu, preťaženia alebo nedostatku podpory v pracovnom a osobnom živote.
Tento fenomén, ktorý postihuje ľudí v rôznych profesiách a životných etapách, môže mať vážne následky na zdravie, výkonnosť a kvalitu života. V rozhovore sa budeme zaoberať nielen príčinami vyhorenia, ale aj jeho symptómami, prevenciou a spôsobmi, ako sa z tejto náročnej situácie dostať. Je čas otvoriť diskusiu o tomto stále častejšom probléme, ktorý si zaslúži pozornosť a riešenie.
Vypočuj si aj predošlé diely podcastu s Dominikou, v ktorých sme sa venovali témam Work-life balance – zdravé hranice medzi prácou a súkromím a Práca z domu a jej dopad na well-being.
Moderný život na nás kladie množstvo požiadaviek. Často sa od nás očakáva, že budeme dostupní prakticky neustále. Možno práve preto je syndróm vyhorenia témou, o ktorej sa hovorí čoraz viac. Dominika, je vyhorenie novodobým fenoménom alebo sme sa len naučili o ňom otvorenejšie hovoriť?
Myslím si, že vyhorenie sa teraz skloňuje naozaj veľmi často. Môžeme ho priradiť k fenoménom, ale myslím si, že tu bolo vždy. Že sa o tom teraz viac hovorí, neznamená, že vyhorenie tu predtým nebolo. Téma duševného zdravia ide do popredia.
Na úvod by som možno priblížila, čo vyhorenie (alebo anglicky burnout) vlastne znamená. Je to stav emocionálneho, fyzického a duševného vyčerpania, ktorý najčastejšie vzniká v dôsledku dlhodobého alebo chronického stresu. Často sa vyskytuje u ľudí, ktorí majú napríklad vysokú mieru zodpovednosti, veľký kontakt s ľuďmi alebo pracujú pod tlakom.
Ale vyhorenie môže nastať aj v iných oblastiach, ako je práca. Môžu to byť medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, rodičovstvo, osobný život či záľuby.
„Vyhorenie nemusí nastať len v práci. Týka sa aj osobných vzťahov, rodičovstva či záľub.”
Je tento stav viac otázkou našej psychiky alebo ho spôsobuje skôr prostredie, v ktorom žijeme a pracujeme?
Určite obidva faktory. S našou psychikou vyhorenie súvisí s našimi presvedčeniami či kognitívnymi závermi, ktoré máme o sebe. Čo musím urobiť, čím sa mám stať, čo sa stane, keď to neurobím, ako sa na mňa iní budú pozerať, ako sa budem pozerať ja sám na seba.
Ale veľkú rolu hrajú aj prostredie a ostatné vplyvy. Napríklad sociálne siete, porovnávanie, tlak na výkon, perfekcionizmus v práci. Častý je pojem toxická produktivita. S vyhorením súvisí napríklad aj FOMO (Fear of Missing Out), čiže strach, že niekam neprídem, niečoho sa nezúčastním, budem tam chýbať. A ak máme tlak na to, aby sme sa stále niekedy zúčastňovali, aj z toho vieme vyhorieť.
Ak by sme mali vyhorenie prirovnať k stavu mobilu, ako by to vyzeralo? Možno ako situácia, keď máme už len 10 % baterky a všetko funguje v úspornom režime?
To je veľmi pekná metafora, rada ju používam. Ideálna aj aj metafora vyhasínajúceho plameňa. Vyhorenie postupne prichádza vo fázach, k tomu sa dostaneme neskôr. Ale dôležité je, že neprichádza zo dňa na deň, ale krok za krokom – podobne, ako sa vybíja baterka v mobile. Na začiatku je nabitá na 100 % a potom postupne klesá.
Niekedy vyhorenie nevieme rozpoznať, pretože sa môže tváriť ako bežná únava. V skutočnosti však existujú príznaky, ktoré nás varujú, že sa nebezpečne blížime k tejto hranici. Aké sú najčastejšie príznaky, ktoré nám naznačujú, že sa burnout blíži?
Tieto príznaky by som rozdelila do štyroch základných kategórií. Prvá kategória sú emočné alebo pocitové príznaky – pocity vyčerpania, frustrácie, strata motivácie, znížená empatia, výbuchy hnevu, cynizmu, ktoré môžu vyvrcholiť do úzkosti alebo depresívnych stavov.
Potom sú tu fyzické príznaky – únava, poruchy spánku, neschopnosť zaspať, bolesti hlavy. Veľa klientov spomína napríklad oslabenú imunitu alebo tráviace ťažkosti, to je aktuálne veľmi časté.
Ďalej kognitívne príznaky, ako sú zhoršenie našich poznávacích, rozpoznávacích funkcií. Pamäť či pozornosť trošku pokrivkáva, lebo máme toho tak veľa, že sa nevieme na 100 % fokusovať.
Štvrtou kategóriou sú sociálne príznaky, ktoré zahŕňajú izoláciu od ostatných ľudí, stiahnutie sa zo sociálnych aktivít, zhoršenie medziľudských vzťahov. Nemáme kapacitu na iných ľudí, preto sa sťahujeme do svojej bubliny.
…Na vlne kódu je podcast IT spoločnosti msg life Slovakia, ktorý ti pravidelne prináša témy z oblasti psychológie, HR a novinky zo sveta IT? Vypočuj si aj ďalšie epizódy podcastu Na vlne kódu.
Prečo vlastne syndróm vyhorenia vzniká? A čím ho vieme odlíšiť od iných diagnóz, ako sú napríklad depresia, pracovná frustrácia, prípadne nejaká posttraumatická stresová porucha?
Burnout syndróm s úzkosťami a depresiami veľmi úzko súvisí. Sú to reálne psychické poruchy, ktoré sú zaevidované v tzv. diagnostickom manuáli alebo medzinárodnej klasifikácii chorôb. Liečia sa liekmi, v spolupráci psychiatra a klinického psychológa. Vyhorenie je skôr terapeutická téma. Keď sa podchytí na začiatku, úzkosť a depresia nemusia vôbec nastať.
Syndróm vyhorenia súvisí najčastejšie s chronickým stresom. Dlhodobý stres sa nakopí, vyčerpajú sa zásoby energie, oslabí sa imunitný systém. To je najčastejší podklad. Syndróm vyhorenia nastáva aj v tom zmysle, že nemáme kontrolu nad svojím životom, prácou, máme pocit bezmocnosti, frustrácie, všetko nám uniká pomedzi prsty, lebo je toho strašne veľa.
A potom je to nedostatok sociálnej opory. Keď sa izolujeme, nemáme zrkadlo iných ľudí, ktorí by nám povedali, že máme spomaliť. Alebo máme nedostatok priestoru pre seba samého. My sme sociálne tvory, musíme byť s inými ľuďmi, ale potrebujeme načerpať sily aj sami. Pri Netflixe, pri nejakom seriáli, na prechádzke, lúštením krížoviek. Čiže naozaj byť sami so sebou.
A to úplne posledné, čo syndróm vyhorenia môže byť, je aj nejaké nadmerné alebo nerealizovateľné očakávanie. Niečo, čo je objektívne vyššie, čo sa jednoducho nedá naplniť. Môže to byť očakávanie od seba, od iných ľudí alebo od všeobecných situácií, ktoré by nám mali vyjsť. K vypuknutiu vyhorenia môže viesť celý tento balík.
Existujú aj nejaké skupiny ľudí alebo povolania, ktoré sú náchylnejšie na vyhorenie?
Ako som spomínala na začiatku, je to práca v náročných podmienkach. Čiže napríklad dlhá pracovná doba, vysoký pracovný tlak, možno aj nízke finančné hodnotenie. Nedostatok kontroly nad prácou, ale napríklad aj konflikty na pracovisku. Potom sú to povolania, kde sa staráme o iných ľudí – lekári, zdravotné sestry, psychológovia. Aj u nás je vyhorenie veľmi častá téma.
K vyhoreniu však môže viesť aj starostlivosť o deti alebo o príbuzných, finančné problémy, dlhy, neistota finančného príjmu a finančný stres. Alebo potom aj osobnostné faktory – perfekcionizmus, tlak na výkon. Ľudia, ktorí majú možno nižšie sebavedomie, nevedia sa vyrovnať so stresom. Alebo ľudia, ktorí si nevedia nastaviť hranice a nevedia povedať nie. To sú všetko ľudia, ktorí potom s vyhorením zápasia.
Prečo vyhoríme a skĺzneme do toho práve my, a nie napríklad náš kolega, ktorý má v práci rovnaké úlohy?
Treba začať tým, že vyrastáme v nejakej rodine, v prostredí, ktoré nás ovplyvňuje. Štýl výchovy, presvedčenia a hodnoty našej rodiny nás formujú ako osobnosť. Na základe toho vznikajú osobné presvedčenia typu „musím všetko robiť dokonale, musím všade byť, potrebujem, aby veci bežali, ako som si naplánoval“. To všetko sú osobné presvedčenia, ktoré možno máme my, ale náš kolega ich má úplne opačné.
Potom je to práve ten typ povolania, že náš kolega môže robiť niečo úplne iné ako my. Ty si napríklad HR manažér, čiže kontakt s ľuďmi máš omnoho väčší ako niekto, kto opravuje počítače. Je to rovnako dôležité povolanie, ale tá miera kontaktu s ľuďmi je úplne iná. Zároveň je to schopnosť oddýchnuť si, čiže postarať sa o seba samého. Niekto ju má veľmi dobre vybudovanú, niekto skoro vôbec. A potom naozaj je to nastavenie hraníc. Budem sa opakovať, ale tie hranice a schopnosť povedať „nie“ sú nosná téma pri téme vyhovorenia.
Aké sú štádiá syndrómu vyhorenia? Ako to vlastne všetko začína?
Poznáme štyri základné štádiá. Prvé štádium je fáza nadšenia, kedy máme vysoké očakávania, sme veľmi motivovaní, máme veľký entuziazmus k práci, ktorá nás čaká, sme nadšení, plní energie. Potom postupne prichádza pomerne málo viditeľne fáza stagnácie, kedy motivácia trošku klesá, už sme trošku viac vyčerpaní, lebo stále byť v plnom nasadení je skutočne vyčerpávajúce, niekedy až nemožné.
Tretia fáza vyhorenia je fáza frustrácie, kedy je zvýšená podráždenosť u ľudí, pocit nedostatočnej efektivity, chýbajúce uznanie, že to, čo robím, možno vlastne nemá zmysel, nastáva spochybňovanie. A potom nasleduje posledná fáza – apatia. Čiže naozaj úplne emocionálne a fyzické vyčerpanie a pokles výkonnosti aj celkovo záujmu o to, čo nás vlastne predtým bavilo, napĺňalo.
Akú oblasť nám vyhorenie zasiahne ako prvú? Sú to vzťahy, fyzické zdravie alebo je to celková radosť zo života?
To je pomerne ťažko zodpovedateľná otázka, ale veľmi dôležitá. Je to veľmi subjektívne, každý to má inak. Ale závisí to od toho, ako má človek usporiadaný svoj život, resp. jednotlivé životné oblasti. Pretože platí, že ak máme nepokoj alebo niečo nie úplne komfortne a dobre usporiadané v jednej životnej oblasti, napríklad v práci, sociálne vzťahy, rodinu a čas na seba vieme nejako zvládnuť.
Ale pokiaľ sa to nakopí a neusporiadané sú dve životné oblasti, čiže napríklad aj práca, aj rodina, narastá tlak, narastajú zvýšené emócie a už ideme veľakrát za hranu. Keď je to tá jedna oblasť života, ktorá je zasiahnutá, vyhorenie prichádza pomalšie. Keď sú to naozaj dve alebo viac, niekomu sa naozaj zrúti celý ten domček z karát, tam je vyhorenie absolútne prítomné.
Aký máš názor na tvrdenie, že ľudia, ktorí sú viac zanietení pre svoju prácu a vášnivo ju milujú, majú vyššie riziko vyhorenia?
To je podľa mňa diskutabilné, pretože ak človek miluje svoju prácu, prečo by mal vyhorieť? Ak človek niečo robí, nemalo by mu prekážať robiť pre tú prácu prvé a posledné, ale je tam podľa mňa veľké ale.
Aj napriek tomu, že niečo milujeme, stále si tam potrebujeme nastaviť hranice, určiť priority, nejaké ciele, čomu povedať áno a čomu povedať nie. A zase sa to týka tých osobných presvedčení. Čiže nie je to o tom, či milujem alebo nemilujem prácu a vtedy vyhorím, ale je to o tom danom človeku, nositeľovi tých svojich presvedčení.
Ak by sme mohli vyhorenie vidieť, ako by vyzeralo v každodennom živote? Bol by to napríklad pomaly vyhasínajúci plameň?
Plameň je veľmi pekná metafora. Aj ten mobil, čo sme už spomínali. Je to naozaj niečo, čo postupne ubúda z nejakého veľkého celku. U ľudí to môže byť napríklad aj mesiac, keď je v splne a postupne z neho cúva, vytvára tvar C. Aj to je vlastne ubúdanie. Celkovo tá metafora toho, že mám niečo dostatok alebo nadmieru a potom to postupne strácam, je metafora vyhorenia.
Existuje nejaký spôsob, ako sa dá včas zasiahnuť? Keď si všimnem napríklad pokles výkonu u kolegu, prípadne u nejakého priateľa, známeho, ako im viem pomôcť?
Je veľmi dôležité, aby sme si to všimli sami u seba. Aby sme si to ustriehli, keďže ide o naše psychické a fyzické zdravie. Lenže sebareflexia v tom veľkom tempe, ktoré vedie k vyhoreniu, niekedy ani nie je na mieste. Preto je veľmi prínosné, keď sme medzi ľuďmi, keď sa neuťahujeme a keď nám oni dajú to zrkadlo. Keď povedia „vidím zmeny v tvojom správaní” alebo „si nejako často chorý”, „čo sa s tebou deje, že tá imunita ti pokrivkáva?”, „mám pocit, že si stále mrzutý, nahnevaný, si v pohode?” alebo „máš toho veľa?“
Toto všetko sú veci, ktoré s nami naši priatelia alebo rodina vedia zdieľať. A potom je podľa mňa najjednoduchšie poradiť im, aby išli za odborníkom. Za psychológom, ktorý sa s nimi o tom vie porozprávať. Alebo sa ich opýtať, čo by im pomohlo, čo by potrebovali, či my vieme nejako podať pomocnú ruku. Ale práve to je to, čo sa tiež v tej terapeutovni dá zistiť. Takže psychológ a téma vyhorenia je celkom dobrá funkčná kombinácia.
Často zanedbávame prevenciu, pretože kým sa niečo reálne nedeje, nepripisujeme tomu žiadnu pozornosť. Pozrime sa na jednoduché kroky, ktoré môžeme urobiť pre seba každý deň.
Napadajú mi k tomu dve veci. Tá prvá je – tak pracujeme aj so svojimi klientmi – že im položím otázku, akú najmenšiu zmenu viete urobiť v tom, čo sa vám aktuálne v živote deje? Pretože aj keď je zmena maličká, možno nepatrná, vie zmeniť celý systém, a to je veľmi dôležité.
Zároveň najlepšia prevencia je – a na tom sa asi zhodne aj viac odborníkov – naučiť sa efektívne zvládať stres.
Čo to v realite znamená? Jednak vyhľadať tú podporu, čiže keď cítim, že som v strese, zdieľať to s inými – s rodinou, s priateľmi alebo psychológom, hovoriť o svojich pocitoch. Možno aby nám to tí iní ľudia validovali alebo sme to len zo seba dostali.
Zároveň sa o seba starať – zdravo jesť, piť, mať dostatok spánku, fyzicky sa hýbať. To všetko sú veci, ktoré dokážu stres redukovať. V pracovnom prostredí je to pravidelný oddych alebo ak je to možné, delegovanie úloh na kolegov, členov rodiny. My v tom systéme nie sme sami, sú tam aj iní ľudia, ktorí nám pomáhajú.
A je veľmi dôležité aj stanoviť si tiež v pracovnom, ale aj v osobnom živote realistické ciele. Nebrať na seba príliš veľa úloh, nemať od seba nejaké také nadnesené očakávania. Jednoducho máme len jednu kapacitu a dajme si také ciele a úlohy, ktoré reálne zvládneme. Nie je umenie sa stále prekonávať, umenie je zvládnuť to tak, aby sme boli v pohode.
„Zamyslite sa nad tým, akú najmenšiu zmenu viete urobiť v tom, čo sa vám aktuálne v živote deje.“
Ako nájsť rovnováhu medzi osobným a pracovným životom alebo tzv. work-life balance, o ktorom sme sa rozprávali v predchádzajúcom podcaste?
Podľa mňa sa to deje vlastne úplne rovnako, ako som v tom podcase spomínala. Nepôjdem detailov, ale čo je pre nás dôležité, sú priority. Ísť krok za krokom od cieľov, oddychu, od rozdelenia času aj pre nás, aj pre iných ľudí. Toto všetko sú veci, ktoré sa na work-life balance podieľajú.
Máš nejaké obľúbené tipy, ktoré odporúčaš svojim klientom na zregenerovanie? Či už po práci alebo po nejakom náročnejšom dni, období?
Ja osobne oddychujem veľmi rada, čiže tých typov mám veľa. A pri svojom type povolania sa o to veľmi snažím, lebo to vyhorenie je tam často. Ja mám napríklad veľmi rada rôzne športové aktivity, saunu alebo si len tak sadnúť s čajom a pozerať do steny, ale aj to je celkom také načerpávajúce. Že len tak proste neuvažovať nad ničím, nič nerobiť, len tak si sadnúť a chvíľku pookrieť. Alebo veľmi rada lúštim krížovky.
Myslím si, že každý vie, čo preňho oddych znamená. Dôležité je, aby sme robili veci, ktoré inak považujeme za neproduktívne. Čiže robiť neproduktívne veci alebo veci, ktoré nemajú zmysel, je tiež produktívne.
Keď sa človek dostane do vyhorenia, cesta späť môže byť naozaj veľmi ťažká. Dá sa potom nájsť v práci radosť a balans alebo je lepšie vyhľadať úplne nový typ činnosti?
Ja som typ človeka, ktorý vidí nádej všade. Je to možné, lebo to nie je o tej aktivite samotnej, ale o nastavení. O tom, ako daná osoba nad tým všetkým uvažuje. Napríklad na sedeniach s psychológom si človek vie pomenovať, prečo vyhorel, čo ho k tomu viedlo, čo to ovplyvnilo, ako nad sebou uvažuje a ako chce, aby nad ním uvažovali ostatní. A keď si toto celé prejde a uvedomí si v tom nejaké svoje veci a svoje témy, tak nevidím dôvod, prečo by nemohol robiť to povolanie, ktoré robil predtým.
Existuje niečo, čo dokáže spoľahlivo prebudiť človeka s vyhorením? Napríklad možno pomyslenie na to, že by mu ušli všetky nové diely jeho obľúbeného seriálu?
Úplne chápem víziu v tej otázke. Veľmi dôležité je to, že človek, ktorý sa cíti vyhorený alebo vyhorel, si musí v prvom rade poriadne oddýchnuť. To je naozaj alfa a omega. A dať sa dokopy.
A keď sa tak stane, postupne sa vracať k tým úvahám, že pozriem si všetky tie moje obľúbené diely seriálu alebo prinavrátim sa k tomu bežnému fungovaniu. Malo by to ísť krok za krokom a najprv by sa malo začínať od toho fyzického načerpania síl. Pretože vieš si asi predstaviť, že veľakrát ľudia končia na lôžku. Že musia ísť na PN-ku kvôli fyzickému kolapsu. Takže to, že nám ujde nejaký seriál, je zase to, že by sme sa niekam naháňali. Musíme spomaliť, to je primárna vec.
Aké sú cesty k uzdraveniu po vyhorení? Je to niečo, čo môže človek zvládnuť aj sám? Alebo je lepšie sa obrátiť na pomoc odborníka? Ako dlho sa lieči syndróm vyhorenia? Ako dlho trvá takáto cesta zotavenia?
Tie spôsoby sú rôzne. Či už v spolupráci s odborníkom, človek si niečo vie nastaviť aj sám, lebo aj tak tá zmena nastáva vlastne uňho. Čo sa týka sedení so psychológom, sú rôzne druhy terapií, ktoré môže klient navštíviť. Dokáže tak lepšie zistiť, prečo vyhorel a čo s tým robiť.
Potom sú zmeny celkovo v jeho životnom štýle. Čiže spánok, strava, pitný režim, fyzická aktivita, oddych – to je vlastne to, na čo má on priamy vplyv. Psychológ mu s týmto až tak nepomôže, iba ho v tom vie podporovať. Ďalej sú to pracovné zmeny, ktoré sú veľmi dôležité, ak sa bavíme o vyhorení na pracovisku – úprava pracovného tempa, zníženie pracovného zaťaženia, zavedenie prestávok a time-off času, kedy si plnohodnotne oddýchneme.
Ďalej je to realita v našich cieľoch a očakávaniach. A možno, ak je to dobré pracovné prostredie, tak získanie alebo vypýtanie si podpory a pomoci od iných. Od nadriadených, napríklad od nášho šéfa alebo šéfky, otvorená komunikácia s nadriadeným. Povedať mu, ako sa cítim, aké mám potreby, nároky, že cítim, že už idem vyhorieť a čo sa s tým dá robiť. Je dôležité sa aj na tom pracovisku otvorene baviť, lebo nikto nechce mať desiatky vyhorených zamestnancov.
Keď sa raz z vyhorenia zotavíme, je pravdepodobné, že sa tento stav môže vrátiť? Ako sa tomu dá vyhnúť?
Áno, môže sa to stať, aj sa to deje. Môže sa to diať opakovanie, je to prirodzená vec. Tam je to práve o tej zmene mindsetu. Naše nastavenie sa musí zmeniť, aby sme sa do toho stavu vyhorenia nedostali. Ale ja si naozaj myslím, že tie pracovné návyky alebo pracovné zmeny, asertivita, dôkladnejšia starostlivosť o naše fyzické a psychické zdravie sú naozaj celkovo fajn preventívne techniky a spôsoby, ako s týmto pracovať.
Ak by sme mohli mať nejaký detox týždeň od práce, ako by mal vyzerať? Alebo prípadne by nám stačilo aj nejaký detox víkend?
Ja si myslím že aj víkend je fajn čas na zrelaxovanie a reset. Je to dostačujúce, keď vieme, ako ho správne využiť. Lebo veľa ľudí má víkend a zahádže sa rôznymi sociálnymi aktivitami, rôznym programom a upratovaním a tak ďalej. Všetko chce dobehnúť cez víkend, ale treba myslieť aj na to, že „len tak sa vyspím, len tak si oddýchnem, len tak budem tou sobotou, nedeľou plávať“. A vtedy je to ten oddych, ktorý to má byť. Ak by sme mali ten detox týždeň, tak by som povedala, že by sme mali oddychovať a robiť veci, ktoré chceme, nie ktoré musíme. Čiže možno urobiť zmenu v rutine a povinnostiach a naozaj ten jeden detox týždeň si viesť sami podľa seba.
Dominika, čo by si na záver poradila tým, ktorí cítia, že ich baterka sa pomaly, ale isto vybíja?
Asi by som to uzavrela len jednou dôležitou vetou, viem, že to teraz koluje aj sociálnymi sieťami, že „ak nevládzeš, tak spomaľ.“ Nepridávaj. Spomaliť nie je hanba. Spomaliť je niekedy extrémne dôležité.
„Ak nevládzeš, spomaľ.”
Dnešným hosťom bola Mgr. Dominika Neprašová, ktorej veľmi pekne ďakujem, že sa s nami podelila o svoje cenné skúsenosti a rady. Verím, že sa stretneme aj pri ďalších témach.
Moje meno je Ivana Hricová a verím, že ste sa dnes dozvedeli zase niečo nové a inšpiratívne. Teším sa na vás pri ďalšej epizóde nášho podcastu Na vlne kódu, ktorý pre vás pripravuje msg life Slovakia. Prajem vám všetkým veľa síl a rovnováhy v každodennom živote.
- Žiadosť o prijatie do zamestnania a sprievodný list: Ako ich napísať?
- Ako napísať jednoduchý motivačný list do zamestnania + VZOR motivačného listu
- Generácie X, Y, Z a Baby boomers na pracovisku: Ako s nimi pracovať?
- Šikana na pracovisku: bossing, mobbing. Ako proti nim bojovať?
- Otázky na pohovore pre budúceho zamestnanca aj zamestnávateľa s odpoveďami
- Schopnosti a zručnosti v životopise, ktoré ťa odlišujú od ostatných uchádzačov
