Podcast #12: Komfortná zóna – bezpečná, ale brzdiaca. Ako z nej vystúpiť?
Komfortná zóna je jedna z najčastejších, no zároveň najmenej viditeľnejších hraníc nášho osobného rozvoja. Prečo je občas dôležité vyjsť zo známeho a pohodlného priestoru, v ktorom sa síce cítime bezpečne, no nerastieme? Ako vystúpiť z komfortnej zóny? O tejto téme sme sa v ďalšej epizóde nášho podcastu Na vlne kódu porozprávali so skúsenou koučkou a podnikateľkou Jankou Turzovou.
V dnešnej epizóde podcastu Na vlne kódu sa budeme venovať veľmi zaujímavej a aktuálnej téme Zóna komfortu vs. zóna rastu. Prečo je také dôležité občas vyjsť z komfortnej zóny a ako prekonávať svoje limity tak, aby sme sa nepreťažili a nedopracovali sa k vyhoreniu? Koučka Janka Turzová, ktorá pomáha ľuďom nájsť svoje talenty a silné stránky, nám dnes prezradí, ako funguje ľudská psychika, keď čelí výzvam a dá nám pár tipov, ako vystúpiť z komfortnej zóny bez zbytočného stresu.
Prajeme vám príjemné počúvanie alebo čítanie.
Zóna komfortu je ako naša obľúbená pohovka – známa, pohodlná, bez námahy. Miesto, kde si oddýchneme pri dobrom filme, ale zároveň sa nikam neposúvame. Naopak, zóna rastu je ako posilňovňa pre myseľ. Je to priestor, kde začíname „dvíhať váhy“ – niekedy obrazne, niekedy doslova. Potíme sa, narážame na prekážky a môže nám byť aj nekomfortne. Ale práve tam sa stávame silnejšími, odolnejšími a posúvame sa vpred. Môže byť nepríjemná, ale keď ňou prejdeme, cítime sa ako po dobre zvládnutom tréningu – unavení, no spokojní.
Keď sa povie zóna komfortu, predstavím si deku, čaj a obľúbený seriál na Netflixe. Janka, ako by si ju definovala ty?
Predstav si, že šoféruješ po známej trase. Niekedy sa prichytíš pri tom, že ani nevieš, ako si sa dostala do cieľa. Si mysľou úplne inde a zrazu si na mieste. To je presne príklad fungovania v komfortnej zóne – tvoje myšlienky sú inde, lebo telo ide na autopilota. Tieto mentálne dráhy v mozgu sú vyšliapané, všetko prebieha automaticky. A je to úplne v poriadku, naša myseľ by nedokázala spracovať všetko vedome. Keby sme mali myslieť na každý jeden pohyb, ako sa nadýchneme alebo pohneme rukou, vyčerpalo by nás to za pár minút. Naše telo je nastavené tak, aby fungovalo efektívne.
Výstup z komfortnej zóny je nepríjemný práve preto, že ide o niečo nové a neznáme. V tej istej metafore – ak ideš po ceste, ktorú si nikdy predtým nešla, musíš sa sústrediť. Nemôžeš si len tak pustiť hudbu, telefonovať alebo sa rozprávať. Tvoja pozornosť je úplne inde a keď prídeš do cieľa, si unavená oveľa viac, ako keby si šla známou trasou. Je to o energetickom výdaji. Mozog si preto prirodzene vyberá to, čo už pozná, lebo je to jednoduchšie. A platí to pri všetkom – od umývania zubov až po spôsob, ako reagujeme na ľudí. Väčšinu vecí robíme automaticky.
Fungovanie v komfortnej zóne je ako jazda po známej trase – ani nevieš, ako si sa dostala do cieľa. Ideš na autopilota.
Niekto raz povedal, že rast začína tam, kde sa končí komfort. Ale nemôže ten rast začať aj na gauči? Ako zistíme, že sme práve vstúpili do zóny rastu?
Jedným z prvých príznakov je, že sa nám do toho vôbec nechce. Veľmi často to odkladáme. Typická situácia – rozhodneš sa, že ideš chudnúť. Tešíš sa na to? Logicky nie. Je to niečo nové, obmedzujúce. Zrazu cítiš odpor. Preto je dobré začať malými krokmi. Nepovedať si hneď „schudnem desať kíl“, ale „dnes si dám o jednu sladkosť menej“. Pre myseľ je to prijateľnejšie a realistickejšie na splnenie.
Rastová zóna nemusí znamenať obrovskú zmenu – stačí malý krok mimo komfort. Zároveň je dôležité uvedomiť si, čo v nás ten krok vyvoláva. Často je za tým nejaký strach. Vždy, keď niečo nerobíme, je za tým obava. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá byť banalita. Napríklad – prečo nevydržím s chudnutím viac ako dva týždne? Možno sa v hĺbke bojím, čo sa stane, keď schudnem.
Napríklad si uvedomím, že ak schudnem, budem si musieť kúpiť nové oblečenie. A budem musieť investovať, povedzme, 500 eur. A to si na začiatku neuvedomím. Veľmi chcem schudnúť, ale niekde v podvedomí je táto obava. Alebo sa bojím, že keď už budem štíhla, niekto ma pošle do videa, nielen do podcastu – a ja už sa budem musieť ukázať. Niektorí ľudia sa boja práve toho, že budú viditeľní. Alebo si kedysi povedali: keď schudnem, začnem natáčať videá, prispievať na LinkedIn, robiť reels – ale v skutočnosti to nechcú.
Takto sa sami sabotujeme.
Presne.
Ako teda funguje náš mozog, keď sa mu snažíme podsunúť niečo nové? Má aj on chvíle, keď chce povedať: nechaj ma, toto robiť nebudem?
Určite áno. Ako som spomínala, mozog má len určitú kapacitu energie. Keď si naložím, že od dnes budem chudnúť, úplne si zmením jedálniček, začnem trikrát týždenne cvičiť, môžem si byť istá, že o týždeň to všetko vzdám. Pretože telo to nezvládne. Nieže by to nikto nedokázal – niektorí ľudia majú pevnú disciplínu – ale väčšina to tak nemá. Preto je dôležité nepreťažovať sa naraz, ale nové veci napojiť na to, čo už robíme. Vybrať si malé zmeny, ktoré vieme zvládnuť hneď. A nájsť spôsob, ktorý nám sedí.
Ak mi niekto dá nový jedálniček a ja mám zrazu jesť úplne inak ako doteraz, telo na to zareaguje odporom. Vtedy sa aktivujú tie sabotáže – začneš si hovoriť, že to vlastne nepotrebuješ, že to nie je až také dôležité. A povieš si: „Začnem zajtra.“ alebo „Nevadí, že som to dnes porušila“. A tak si začneš hľadať výhovorky. No keď si spravíš analýzu svojich návykov a vyberieš si len jednu vec – napríklad vynecháš večerné čipsy – zvládneš to a môžeš sa za to oceniť. Je to malý krok, ale dôležitý. A nie je to málo, pretože si urobila zmenu.
Sú všetky zmeny v živote pozitívne? Ako rozlíšim, či ide o rast alebo o riziko?
To je veľmi zaujímavá otázka. Aj ja sa pri nej často zastavím. Napríklad pri chudnutí – venujem tomu veľa energie, ale prinesie mi to to, čo naozaj potrebujem? Možno si spomeniem, že kedysi som vážila o 15 kg menej, ale nebola som šťastná. Problém teda nie je v kilách, ale v tom, čo si o sebe myslím. Namiesto chudnutia potrebujem pracovať na vzťahu k sebe samej.
Rizikom je, že venujem energiu niečomu, čo v skutočnosti netreba meniť. Často sa zameriavame na výsledok, nie na to, čo naozaj potrebujeme. Platí to aj v podnikaní – ľudia túžia po úspechu, chcú niečo vybudovať, ale neuvedomia si, čo to pre nich reálne znamená. Každé rozhodnutie má svoje dôsledky. A práve tam prichádzajú na rad naše hodnoty. Ak je pre mňa dôležitá rodina a chcem s ňou tráviť čas, no začnem budovať firmu, ktorá ma od nej úplne odtrhne, možno zistím, že to vôbec nie je to, čo chcem.
Môžem rásť, ale zároveň potrebujem vedieť, čo mi ten rast prinesie. Možno sa mi v niečom nedarí nie preto, že by som nebola dosť dobrá, ale preto, že to nechcem. Chcem napríklad tráviť 20 hodín týždenne s rodinou – a veľký biznis mi to neumožní. Potom v tom nebudem spokojná. Takže áno, rast je dôležitý, ale treba vedieť, kam smeruje a či je v súlade s tým, čo v živote naozaj chcem.
Rozprávame sa teraz aj o rizikách. Vyjsť z komfortnej zóny často znie ako hrdinský výkon, ale v skutočnosti to nie je výzva, ktorú zvládneme za noc. Pozrime sa teda na to, ako opustiť komfortnú zónu bezpečne. Veľa sa hovorí o self-care. Ako nájsť rovnováhu medzi tým, byť na seba prísny, a zároveň si dopriať oddych?
To je veľmi citlivá téma. Často sa snažíme rásť čím najrýchlejšie, ideálne hneď. Ale byť k sebe láskavý je nesmierne dôležité. Ak dám všetku energiu do zmeny, zostane mi ešte dosť na všetky ostatné veci, ktoré potrebujem zvládnuť? Niekedy je lepšie urobiť menej, ale pravidelne. Predstav si rebrík s piatimi veľkými stupienkami – bude sa ti po ňom stúpať ťažko. Ale ak má 50 menších, cesta bude zvládnuteľnejšia.
Problém je, že my často vidíme len cieľ niekoho iného, nie cestu, ktorou sa tam dostal. A snažíme sa ho dosiahnuť rýchlo, bez ohľadu na následky. Výsledkom býva únava a frustrácia. Je jednoduchšie vystúpiť na nízky schodík, ako sa pritiahnuť na hrazdu, ktorá je pol metra nad hlavou. Preto sú malé kroky také dôležité – aj realistické očakávania voči sebe. Ak mi to 50-krát nevyšlo, ale 51-krát to skúsim rovnako, problém nie je v cieli, ale v spôsobe, akým sa k nemu snažím dostať.
Máš nejaký praktický tip, ako robiť veci mimo komfortnej zóny tak, aby sme nepanikárili? Alebo je panika normálna?
Panika prichádza, keď si dáme cieľ, ktorý je pre našu myseľ neuchopiteľný. Napríklad – rozhodnem sa dať výpoveď a zároveň si poviem, že budem zarábať 5000 eur mesačne. Mozog zareaguje otázkou: „Ale ty ešte ani nevieš, čo budeš robiť.“ Ak si však poviem, že získam jedného klienta, je to úplne iné. To je konkrétne, predstaviteľné. A keď zvládnem jedného, zvládnem aj dvoch. Rovnaké je to s chudnutím – ak si poviem, že schudnem 15 kíl, znie to ťažko. Ale ak si poviem, že schudnem pol kila za týždeň, zrazu to nie je také náročné.
Rovnako to platí aj pri práci – ak mám pocit, že niečo nie je v poriadku, nemusím hneď dávať výpoveď. Namiesto toho si položím otázku, čo je tá drobnosť, ktorá mi môže zlepšiť ten deň v práci teraz, tu a hneď? Môžem napríklad komunikovať so šéfom o tom, čo mi nevyhovuje. Opäť sa vraciame k malým krokom – sú veľmi efektívne.
Ďalším dôležitým nástrojom je stanovenie cieľa podľa princípu SMART – konkrétny, merateľný, dosiahnuteľný, relevantný a časovo ohraničený. Nestačí si povedať, že chcem schudnúť. Potrebujem vedieť ako, koľko a dokedy. Napríklad chcem schudnúť 5 kg za 5 týždňov. To je pre myseľ uchopiteľné. Ale „niekedy schudnem 15 kg“ – to je pre mozog príliš abstraktné. Rozpracovanie cieľa na konkrétne kroky je kľúč k tomu, aby sa z rastu nestala panika.
Vieš sa s nami podeliť o nejaké príklady z praxe, kedy sa tvojim klientkam podarilo prekročiť vlastné limity a dosiahli úspech?
Vrátim sa opäť k strachu, lebo s ním sa stretávam často. Mám množstvo klientov – najmä žien – ktoré sú v bode, keď nevedia, čo ďalej so svojím pracovným životom. Ak má niekto v sebe hlboké presvedčenie, že si nikdy nenájde prácu, tak si ju naozaj ani nenájde. Ale keď sa spoločne pozrieme späť a spýtam sa: „Podarilo sa ti už niekedy nájsť prácu?“, odpoveď je väčšinou áno. A to je ten moment, keď začíname rozoberať, čo sa v hlave deje.
Často si ten človek na jednej strane želá pracovať, ale na druhej strane si v hlave opakuje: mám deti, mám rodinu, neviem, čo bude, ak ochorejú. Sabotuje sa ešte skôr, než vôbec ide na pohovor. A keď na ten pohovor ide s týmto vnútorným nastavením, dopadne podľa toho.
Preto sa potrebujeme pozrieť na to, čo je za tým. Ak nás ovláda príliš veľa strachov, nedokážeme konať inak. Klientky sa často snažia plniť očakávania – napríklad, že si majú nájsť prácu v odbore, ktorý vyštudovali. Ale koľko z nás robí to, čo vyštudovalo? Väčšina robí niečo úplne iné. Dôležité je dovoliť si byť úprimný sám k sebe a priznať si, čo nás baví. Nechať tak predstavy o tom, čo by sme mali. A v tom momente ženy často objavia svoju vnútornú silu – že aj keď to ešte nikdy nerobili, prečo by to nemohli skúsiť? Prečo by v tom nemohli byť dobré?
Ak si niekto myslí, že keď vyštudoval učiteľstvo, môže robiť len učiteľa, opýtam sa: „Poznáš niekoho, kto vyštudoval učiteľstvo a robí niečo iné?“ Odpoveď je vždy áno. Tak kde je problém? V tom, že niekto iný môže a ja nie? Tu začíname pracovať s vedomím a presvedčeniami, ktoré nás brzdia v posune.
Vieš odporučiť nejaký jednoduchý tréning pre poslucháčov – niečo malé, nečakané, čo by mohli skúsiť?
Skúste si položiť otázku: „Čo najlepšie sa môže stať, keď to urobím?” Jednoduché, ale veľmi účinné. Náš mozog prirodzene produkuje až 80 % negatívnych myšlienok, ktoré v hlave zostávajú dlho. Ale ak vedome nasmerujeme pozornosť na pozitívne možnosti, môžeme si uvedomiť výsledok, keď niečo zmením.
Položte si otázku: Čo najlepšie sa môže stať, keď to urobím?
Platí to aj pri zmene profesie – najmä u žien, ktoré sa napríklad boja vstúpiť do IT. Ale keď si položia otázku, čo najlepšie sa môže stať, zrazu zistia, že nič nestratia. Môžu len získať. Treba to len vyskúšať.
Keď už teda rastieme a robíme zmeny, čo ak máme pocit, že sa blížime k vyhoreniu? Je možné ešte včas zareagovať, alebo musíme čakať, kým nás to úplne zloží?
Určite nemusíme čakať na úplné vyčerpanie. Kľúčové je poznať sám seba. Každý z nás má nabíjačku svojich bateriek niekde inde. Ak začínam cítiť, že sa blížim k hranici, musím obrátiť pozornosť dovnútra – pýtať sa, čo ja potrebujem. Nie, čo potrebujú iní.
Určite si to už zažila aj ty – vo firme niekto odíde a ľudia panikária. Čo budeme bez neho robiť? A potom sa nič nestane. Všetko pokračuje. My máme často pocit, že bez nás sa veci nepohnú. Ale realita je taká, že bez nás sa pohnú úplne normálne. Tento strach, že svet sa bez nás zrúti, je len v našej hlave. A to je často len náš vlastný strach – čo sa stane, ak niečo neurobím. Samozrejme, ak zabudnem dieťa v škôlke, následky budú. Ale ak úlohu, ktorú som mala dokončiť dnes, urobím zajtra – a viem, že nemá zásadný deadline – tak sa nič vážne nestane.
Je dôležité začať si uvedomovať, ktoré veci môžem posunúť a ktorým dokážem povedať nie. Lebo každé NIE zároveň znamená aj ÁNO pre niečo iné. Nie je to len o odmietnutí, ale aj o vedomom rozhodnutí – dať prioritu niečomu, čo je pre mňa dôležitejšie. Rovnako platí, že ak niečomu hovorím ÁNO, hovorím iným veciam NIE. Ak v práci poviem áno piatim rôznym úlohám naraz, musím si položiť otázku – čomu som tým zároveň povedala nie? Kľúčové je vedieť si to rozložiť a uvedomiť si, čo tým získavam alebo strácam.
Rast nemusí byť o veľkej zmene. Môže to byť len jedno vedomé áno alebo jedno odvážne nie.
Veľkú úlohu zohráva aj podpora okolia – rodina, priatelia, kolegovia. Aký najbláznivejší krok mimo zóny komfortu si urobila ty? A ako na to reagovalo tvoje okolie?
Prihlásila som sa na pole dance. Po dvoch rokoch sa tam znova chystám. Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie, nikdy predtým som to nerobila. Zobrala som aj štyri kamarátky, lebo sama som ísť nechcela. Bolo to niečo úplne nové a bláznivé, ale práve tým, že sme stále v komforte, často prichádzame o príležitosti objaviť, čo všetko nám môže ísť. Ja som sa vďaka tomu pohybu a pravidelnému cvičeniu začala cítiť lepšie, získala som viac energie a sebavedomia.
A ešte jeden príklad – kedysi som si bez rozmyslu podala prihlášku do programu v USA. A vybrali ma. Odišla som na pol roka na Floridu, bez istoty, bez dokonalého anglického jazyka, ale bolo to jedno z najlepších rozhodnutí. Bol to veľký krok a obrovská zmena, no zároveň skúsenosť, ktorá ma posunula.
Každá takáto zmena nám niečo prinesie, ak jej dáme šancu. Janka, čo by si na záver poradila tým, ktorí chcú konečne vykročiť z komfortnej zóny? Kde majú začať?
Začnite si dávať realistické ciele. Nerobte len to, čo by ste mali, ale sústreďte sa na to, čo naozaj chcete a potrebujete.
Janka, ďakujem ti veľmi pekne za všetky rady a postrehy. Určite si mnohým z nás pomohla pozrieť sa na veci z iného uhla. Verím, že sa ešte stretneme pri ďalších témach.
A ďakujem aj vám, milí poslucháči, že ste si dnes našli čas a pripojili sa k nám pri ďalšej epizóde podcastu Na vlne kódu, ktorý pre vás pripravuje msg life Slovakia. A mám ešte pre vás ešte jednu mini výzvu. Skúste urobiť pre seba tento týždeň niečo výnimočné tak, aby ste vystúpili mimo svojej komfortnej zóny. Či už sa rozhodnete pripraviť nové jedlo alebo vyskúšate nejaký nový koníček, prípadne urobíte úplne niečo šialené. Možno zároveň niekoho aj inšpirujete.
- Ako napísať jednoduchý motivačný list do zamestnania + VZOR motivačného listu
- Žiadosť o prijatie do zamestnania a sprievodný list: Ako ich napísať?
- Generácie X, Y, Z a Baby boomers na pracovisku: Ako s nimi pracovať?
- Šikana na pracovisku: bossing, mobbing. Ako proti nim bojovať?
- Otázky na pohovore pre budúceho zamestnanca aj zamestnávateľa s odpoveďami
- Workoholik: Keď nadšenie z práce prerastie do závislosti
