Podcast #19: Rozhodnúť sa je ťažké, lebo sa bojíme následkov
Vieš sa rozhodnúť hneď, alebo ti to trvá nekonečne dlho? V tejto epizóde podcastu Na vlne kódu sa so psychologičkou Dominikou Neprašovou pozrieme na to, prečo nás niektoré rozhodnutia paralyzujú, ako do rozhodovania vstupuje strach, perfekcionizmus či tlak okolia a prečo ani „nerozhodnúť sa“ nie je neutrálne riešenie. Vypočuj si podcast o tom, ako hľadať rovnováhu medzi rozumom, emóciami a sebadôverou.
Dnes sa pustíme do témy, ktorú riešime každý deň – v práci, vo vzťahoch, ale aj v iných oblastiach života. Reč bude o rozhodovaní. Niekedy ide ľahko, inokedy sa točíme v kruhu, analyzujeme všetko do detailov a nakoniec sa aj tak nevieme rozhodnúť. Veľakrát sa bojíme, že niečo dôležité pokazíme.
Ako sa teda vedieť správne rozhodovať? A existuje vôbec niečo ako správne rozhodnutie? Čo robia inak ľudia, ktorí sa vedia rozhodovať rýchlo, pokojne a s istotou? O tom všetkom sa porozprávame so psychologičkou Dominikou Neprašovou.
…Na vlne kódu je podcast IT spoločnosti msg life Slovakia, ktorý ti pravidelne prináša témy z oblasti psychológie, HR a novinky zo sveta IT? Vypočuj si aj ďalšie epizódy podcastu Na vlne kódu.
Dominika, niekedy sa mi stáva, že sa snažím rozhodnúť čo najlepšie, a práve to ma paralyzuje. Akoby som sa bála, že niečo pokazím. Prečo je to tak?
Keď ideme do procesu rozhodovania, deje sa viacero vecí naraz. Niekto sa viac rozhoduje rozumom, iný emóciou alebo intuíciou. Veľakrát je ťažké urobiť rozhodnutie preto, že rozum a emócie sa bijú. Rozum vyhodnotí fakty a tlačí nás urobiť krok, ale emócie alebo telo nás brzdia, lebo sa ešte necítime bezpečne. Tento vnútorný súboj rozhodovanie komplikuje.
Treba si uvedomiť aj to, že ťažšie ako rozhodnutie samotné je prijať zaň zodpovednosť. Niekedy presne vieme, ako sa chceme rozhodnúť, no vieme aj to, čo bude nasledovať. Že to budeme musieť oznámiť okoliu, že druhá strana bude reagovať negatívne, že sa zmenia naše podmienky. A práve toho sa zľakneme.
Ďalšia veľká téma je hľadanie istoty. My ju potrebujeme, ale pri rozhodovaní ju jednoducho nemáme. Nevieme, či bude výsledok istý. Často čakáme na stopercentný pocit istoty, ale ten sa zabezpečiť nedá.
Navyše máme aj strach z negatívneho hodnotenia. Že ak sa rozhodnem zle, budú si ľudia myslieť, že som zlyhal. To brzdí rozhodovanie. A do toho vstupuje paradox voľby, takzvaná rozhodovacia paralýza. Mozog sa vie rozhodovať menej efektívne, ak má príliš veľa možností. Vtedy sa jednoducho zasekne.
Veľký vplyv má aj dôvera v rozhodnutí. Keď sa pre niečo rozhodnem, mala by som tomu veriť. Mnoho ľudí svojim rozhodnutiam neverí, a tým sa proces komplikuje.
„Ťažšie ako rozhodnutie samotné je prijať zaň zodpovednosť.“
Máme všetky informácie čierne na bielom, ale aj tak je ťažké rozhodnúť sa. Prečo to tak funguje?
Ako prvé mi napadá biologická alebo evolučná úroveň. Strach z negatívnych rozhodnutí je ochranný mechanizmus. Amygdala, centrum strachu v mozgu, vyvoláva stresovú reakciu nielen pri nebezpečenstve, ale aj pri sociálnom riziku alebo pri hrozbe zlyhania. Môžeme mať všetky informácie, ale strach je stále veľký.
Veľkú rolu zohráva aj detstvo. Ak dieťa opakovane počúvalo, že musí byť najlepšie, že chyby sú zlé a omyly sa trestajú, vytvorí si záver, že nesmie robiť chyby. Taký človek sa potom rozhoduje oveľa ťažšie, lebo akákoľvek chyba znamená hrozbu odmietnutia alebo poníženia. A to môže prerásť až do úzkosti alebo perfekcionizmu.
Potom tu máme aj kultúrne prostredie. V strednej Európe sa zdôrazňuje výkon, poriadok, úspech. Chyba je vnímaná ako hanba, nie ako súčasť učenia. Sociálne siete to ešte posilňujú, lebo ukazujú len pozitívne výsledky. Človek má pocit, že sa musí rozhodovať ako influencer, inak to robí zle.
A potom je tu psychologická rovina, teda identita a sebahodnota. Ak sa človek veľmi stotožňuje so svojim výkonom, zlé rozhodnutie ohrozí jeho sebaobraz. Vtedy sa rozhodovanie stáva až existenciálnou hrozbou. Preto sa mu vyhýbame.
Prečo sa tak bojíme rozhodovať?
Bojíme sa, že budeme negatívne ohodnotení, že sklameme, že si neudržíme obraz, aký chceme mať. Chceme patriť k skupine úspešných a nechceme byť tí, čo robia zlé rozhodnutia. Máme silnú túžba po dokonalosti. Perfekcionizmus ide ruka v ruke s obavou z chýb.
Dominuje pri rozhodovaní strach alebo zdravá opatrnosť?
To je veľmi dobrá otázka, lebo mnoho ľudí si to mýli. Strach nás zužuje. Opatrnosť rozširuje, pridáva bezpečie. Strach vychádza zo starých skúseností typu „minule som to pokazila, určite sa to zopakuje“. Opatrnosť vychádza z prítomnosti. Vieme, že sú riziká, pozrieme sa na ne detailne a zhodnotíme ich. Je to úplne iná úvaha.
Strach používa slová typu vždy, nikdy, určite. Opatrnosť pracuje s tým, čo viem, čo neviem, čo si ešte môžem zistiť. Strach zužuje priestor, opatrnosť ho rozširuje a vedie nás k efektívnejším úvahám pri rozhodovaní.
Keď mám viac možností, rozhodujem sa ťažšie. Je to tak?
Áno, to je presne to preťaženie mozgu, o ktorom sme hovorili. Čím viac možností máme, tým silnejší je paradox voľby alebo rozhodovacia paralýza. Nedokážeme pracovať s takým množstvom informácií, preto je dobré zúžiť si alternatívy na dve až štyri možnosti a s nimi pracovať.
Existuje známy výskum z roku 2000, ktorý prebiehal v supermarkete a týkal sa výberu džemov. Jedna skupina mala k dispozícii šesť druhov, druhá dvadsaťštyri. Ako sa aj očakávalo, väčšinu ľudí lákalo väčšie portfólio. No keď prišlo na rozhodnutie, skupina so šiestimi možnosťami sa rozhodla oveľa rýchlejšie a efektívnejšie. To potvrdzuje, že čím viac podnetov máme, tým ťažšie sa rozhodujeme.
Zároveň tam hrá rolu FOMO – strach, že nám niečo ujde. Máme pocit, že musíme prejsť všetky možnosti, lebo by sme mohli niečo prehliadnuť. Potom sú tu nerealistické očakávania, akoby existovala ideálna voľba, ktorú musíme nájsť. A tiež zodpovednosť alebo vina. Ak je možností málo, povieme si, že inak sa nedalo. Ak je ich veľa, zvyšuje to tlak a rozptyľuje pozornosť. V konečnom dôsledku to komplikuje samotné rozhodovanie.
Napríklad teraz, v čase sociálnych sietí a zoznamovacích aplikácií, veľa klientov hovorí, že boli s niekým na rande raz a už sa im nikdy neozval. Často je to spôsobené práve tým, že možnosti sú takmer nekonečné. Človek si povie, že možno radšej skúsi niekoho iného, lebo zdroj možností je neobmedzený. Aj to je súčasť paradoxu voľby.
Rozhodovanie si môžeme uľahčiť nastavením vlastných vnútorných princípov alebo priorít. Človek funguje na základe hodnôt a priorít.
Ja si osobne myslím, že je to veľmi dobrý spôsob, a tak pracujem aj s klientmi. Keď nevieme, ako sa rozhodnúť, je ideálne vrátiť sa k sebe, pochopiť naše hodnoty, ich poradie, čo pre nás predstavuje zisk, čo stratu. Každé rozhodnutie prináša oboje. Neexistuje rozhodnutie, ktoré by neprinášalo zisky aj straty, ide len o ich pomer. A hodnoty sú dobrým kľúčom, ako sa v tom zorientovať.
Teraz som si uvedomila, že vlastne aj to, keď sa nerozhodneme, je forma rozhodnutia.
Áno, aj nerozhodnutie je rozhodnutie.
„Aj nerozhodnutie je rozhodnutie.“
Poďme sa teraz pozrieť na to, čo nám pri rozhodovaní pomáha. Napísať si plusy a mínusy. Je to dobrý postup?
Každý človek je úplne individuálny. Niekomu veľmi pomáha ekonomická krivka, teda spísanie plusov a mínusov. Niektorí sa rozhodujú len na základe faktov, iní cez emócie alebo intuíciu. Každému funguje niečo iné. Dôležitá súčasť rozhodovania je zistiť, čo funguje mne a čo mi dáva uspokojivé rozhodnutia. Každý z nás funguje inak. Najefektívnejšie je, keď rozum a emócie idú ruka v ruke, keď stoja vedľa seba.
Spomínali sme intuíciu. Dá sa definovať ako šiesty zmysel, na ktorý sa máme spoliehať, alebo je to skôr nevedomá skúsenosť?
Intuícia je rýchla, nevedomá inteligencia. Mozog denne spracúva obrovské množstvo podnetov, ale vedome si uvedomujeme len malú časť. Implicitný systém dokáže rozpoznať vzorce v prostredí, v správaní ľudí alebo v situáciách, ktoré vedomá myseľ nestíha analyzovať.
Preto intuícia pôsobí ako rýchly pocit, ktorý vychádza zo skúsenosti. Varuje nás, alebo nás upozorňuje, že niečo je v poriadku alebo nie. Myslím si, že intuícia je užitočná vec a dá sa rozvíjať. Nie je to však jediný ani vždy najlepší rozhodovací nástroj. Každému funguje v inom rozsahu, ale je dobré vedieť sa o ňu oprieť. Dopĺňa to, čo nám uniká v realite.
Často počúvame, že máme počúvať svoje srdce. Ako ale zistím, že to nie je len momentálna emócia? Hnev alebo strach?
To je výborná otázka. Pýta sa na to mnoho klientov aj ľudí všeobecne. Je to mätúce. Dôležité je poznať seba samého. V praxi alebo v terapii sa vieme naučiť rozlišovať, čo je aktuálny stav a čo je naše celkové emočné ladenie. Vraciame sa aj k hodnotám. Hodnoty nie sú aktuálny stav. Sú súčasťou našej identity.
A tu je dôležité spomenúť vnímanie tela. To „počúvaj svoje srdce“ sa dá pochopiť cez telo. Intuícia má tichý tón, je pokojná, prináša pocit jasnosti. Strach má tlačiaci tón. Intuícia šepká cez telo. Napríklad tráviaci trakt je často nazývaný druhým mozgom. Veľa emócií sa odráža v bruchu. Keď cítime v bruchu pokojné ťahanie smerom k rozhodnutiu, je to intuícia. Keď cítime tlak alebo zovretie, je to strach.
Spomenula si, že intuícia sa dá rozvíjať. Ako? Stačí všímať si viac telo a pocity?
Existujú psychologické smery, ktoré pracujú výhradne s telom. Niektorí ľudia sú prirodzene napojení na svoje telo a vedia hneď povedať, kde čo cítia. Iní sú od tela odpojení. Dá sa s tým pracovať cez rôzne techniky. Naučiť sa počúvať vnútorné signály. Intuíciu často prehlušuje hluk sebapochybností, strachu alebo sabotujúcich presvedčení.
Mozog nekomunikuje slovami. Komunikuje emočnými a telesnými prežitkami, napätím alebo uvoľnením, chladom, teplom, stiahnutím alebo rozšírením. Aby sme počuli našu intuíciu, musíme sa najprv zastaviť a utíšiť. Neposudzovať všetko, ale nechať to pôsobiť. Pomáha príroda, písanie denníka pocitov, nie len myšlienok, ale toho, ako som sa cítila, čo na mňa vplývalo a kde v tele som to cítila.
Pomáha dýchanie a meditačné techniky, ktoré posilňujú napojenie na telo. Intuícia sa spresňuje aj spätnou väzbou. Keď sa riadime pocitmi, môžeme sa neskôr zamyslieť, ako to dopadlo. Čo som cítila predtým a čo potom? Bol to strach alebo túžba? Vytvárame si vlastný jazyk tela a intuícia sa dá rozvíjať.
V terapii pracujem aj s presvedčeniami. Intuícii dávame priestor, keď na chvíľu odložíme logiku, fakty a analýzy. Ľudia často začnú hovoriť, ako to vidia a čo si myslia. Ja poviem, nechajme to bokom a poďme sa baviť o tom, čo je tu a teraz, ako sa cítite a kde to v tele vnímate. Postupne sa to dá u každého vycibriť.
Kedy je lepšie zapojiť rozum a nenechať sa viesť len pocitom?
Niekto inklinuje k racionálnemu rozhodovaniu, iný k emočnému alebo intuitívnemu. Nič nie je čierno-biele. Nedá sa vybrať buď toto alebo toto. Ideálne je, keď je to v rovnováhe a keď je tam určitá telesná homeostáza. Vtedy rozhodnutie najviac rezonuje. Čisto emočné rozhodnutia nás vedia priviesť k omylom. Je dobré pozrieť sa na vec z rôznych uhlov a až potom sa rozhodnúť.
Niekedy stačí aj vyspať sa na to. Aby rozhodnutie nebolo zbrklé a čisto emočné. Niečo nás nadchne a hneď by sme sa rozhodli. No pri veľkých voľbách, ako je kúpa auta alebo nehnuteľnosti, je to iné. Byt ma môže nadchnúť, ale potom si uvedomím, že je ďaleko od električky alebo na kopci, čo je komplikované pre deti. Preto potrebujeme rovnováhu. Aby rozum išiel ruka v ruke s emóciou.
„Rozum je pri rozhodovaní rovnako dôležitý ako emócie.”
Napadá ti ešte niečo, ako spojiť rozum a intuíciu?
Riadim sa tým v živote aj v praxi. Zastaviť sa, rozhliadnuť sa. Keď sme v dynamike a hluku, nedá sa rozhodovať. Keď sa zastavíme a chceme sa rozhodnúť, je to úplne iné. Zvážiť, ako sa cítim, porovnať to v tele, pozrieť argumenty.
Niektoré rozhodnutia sú aj finančne náročné, tam logika hrá veľkú rolu. Zastaviť sa, nadýchnuť, zhodnotiť. Opýtať sa niekoho, kto sa vyzná. Keď sme kupovali auto, obrátili sme sa na odborníka. Dal nám logické podklady a my sme k tomu pridali našu emočnú zložku. Rozhodnutie bolo fajn a sme spokojní. Zastavenie je dôležité, lebo vtedy vidíme veci, ktoré sme predtým nevideli.
Prejdime teraz do pracovného prostredia, ktoré je náročnejšie. Ako vyvážiť, aby sa rozhodnutia nerodili v strese a chaose, ale aby boli produktívne a prinášali pokoj aj tímu?
Rozhodovať sám za seba je iné ako rozhodovať v tíme alebo kolektíve. Tam nejde len o logiku a emócie, ale aj o skupinovú dynamiku. Každý člen má svoj štýl myslenia, hodnoty, potreby a svoje emocionálne väzby. Môžeš mať ku kolegyni bližšie, takže keď povieš rozhodnutie, podporí ťa, lebo ste si blízke. Naopak, niekto, s kým je rivalita, reaguje úplne inak.
Rozhodovanie ovplyvňuje aj hierarchia. Keď sú tímy hierarchicky usporiadané, má to veľký vplyv na proces rozhodovania. Existujú aj pasce skupinového rozhodovania. Jednou z nich je groupthink. Všetci súhlasia len preto, aby bol pokoj. Snažíme sa vyhnúť konfliktu a prijmeme najrýchlejšie, nie najlepšie riešenie. Názory, ktoré vybočujú, sa potláčajú. Pomáha vedome pozývať na nesúhlas. Ako líder sa môžem pýtať, či má niekto protiargument alebo čo sme si nevšimli.
Ďalšia vec je dominancia hlasných. Tí, ktorí sú vyššie v hierarchii, majú moc alebo charizmu, často určujú smer. Tichšie hlasy, ktoré bývajú premyslenejšie, zaniknú. Vtedy odporúčam robiť krátke kolá, anonymné nápady, mať tichú fázu a diskutovať o všetkom, aby sa každý vyjadril.
Potom je tu tzv. difúzia zodpovednosti. To sú výroky typu, že keď sa rozhodne skupina, zodpovednosť sa rozplynie a povie sa, že takto sme sa rozhodli všetci. Pomáha pomenovať, kto niesol rozhodnutie a ako sa bude hodnotiť jeho úspešnosť.
Robila som diplomovú prácu o skupinovej dynamike v prostredí LARP a REN. To sú veľké escape room prostredia a skúmala som tam rozhodovanie. Veľakrát sa tam objavila práve difúzia zodpovednosti. Pýtala som sa tímov na ich procesy, robila som kvalitatívny výskum. Všetci hovorili, že rozhodnutie vzniklo tak nejako samo, že to bolo spoločné. Keď sme išli do hĺbky, ukázal sa aj groupthink aj dominancia hlasných. V tíme je dôležité spomenúť aj kombináciu rozumu a intuície. Niekto je viac racionálne orientovaný, iný viac intuitívne. Toto všetko treba brať do úvahy. Rozhodovacie procesy v tímoch vedia byť komplikované.
Chceš byť súčasťou IT komunity, ktorá ti poskytne prehľad o IT novinkách, podujatiach a pracovných ponukách v našej IT spoločnosti? To všetko s nami získaš na jednom mieste úplne zadarmo! Staň sa členom msg IT komunity a posúvaj sa s nami vpred.
Niektorí ľudia sa rozhodujú rýchlo a sebavedome, iní veľmi váhajú. Prečo je to tak?
Podľa mňa to súvisí s osobnosťou človeka a jeho skúsenosťami. Aké má zážitky, akú má sebahodnotu, na čom ju má postavenú, ako je naladený na ostatných v tíme, či verí sebe, či potrebuje validáciu. Treba to brať ako prípad od prípadu.
A je tam aj čerešnička. Niekto môže pôsobiť, že sa vie rýchlo a sebavedome rozhodnúť, ale my nevieme, čo je za tým. Nevieme, či nemá poradný orgán alebo či si to predtým nepremieľal s umelou inteligenciou. Hypotéz je veľa. Preto je dobré pozerať sa na to širšie cez osobnosť človeka. Nie len cez rolu lídra. Čo je preňho typické. Čo o ňom rozhodnutia vypovedajú. To nám dá autentickejší pohľad.
Aké najčastejšie chyby robíme pri pracovnom rozhodovaní?
Okrem difúzie zodpovednosti a groupthinku a okrem toho, že nedáme priestor každému, mi napadá potvrdzovacie skreslenie. Často sa vyskytuje v HR pri výbere kandidátov. Utvoríme si názor na začiatku a potom nevedome hľadáme informácie, ktoré ho potvrdia. Ignorujeme argumenty, ktoré by ho spochybnili.
Čiže predsudky?
Môže to spadať aj do haló efektu alebo predsudkov. Vytvoríme si názor a potom kladieme otázky, aby sme si ho potvrdili. Ako tomu predísť? Pomáhajú štandardizované otázky pre všetkých uchádzačov. Alebo sa v tíme rozprávať o protiargumentoch. Vedomé pozývanie nesúhlasu. Môžeme priznať, že kandidátka sa mi páčila od začiatku, ale chcem počuť váš názor. Feedback kolegov je dôležitý.
Potom existuje efekt prvej a poslednej informácie. Najlepšie si pamätáme to, čo odznelo na začiatku a na konci. Pri hodnotení kandidátov si preto najlepšie pamätáme prvého a posledného. Dá sa tomu predísť zapisovaním dojmov po každom stretnutí a nie až na konci a venovať každému rovnaký čas.
Keď sme hovorili o intuícii, môže sa stať, že sa na ňu spoliehame príliš. Alebo sme príliš racionálni. Alebo máme ilúziu kontroly, že veríme číslam a údajom, ale kandidát nás môže prekvapiť. Dôležitá je aj zaujatosť z nedostatku času. Pod tlakom termínov sa rozhodujeme rýchlo a mozog prechádza do autopilota. Volíme známe a bezpečné riešenia. V recruitment procese to môže byť výber tých istých typov kandidátov, lebo projekt bol časovo náročný a nebol priestor ísť do hĺbky. Keby bol dlhší, vyberieme možno iných ľudí. Deadline nás ovplyvňuje.
Napadá mi ešte zámena správneho a bezpečného rozhodnutia. Volíme také, ktoré vyvoláva najmenej odporu, lebo nechceme prevziať riziko alebo cítime tlak. Je dôležité položiť si otázku, či je to správne rozhodnutie alebo len ľahšie. Treba sa zastaviť a povedať si, prečo ho robíme. Z bezpečnosti alebo lebo je to správne.
Čo ak sa rozhodneme nesprávne? Ako si udržať dôveru tímu aj seba?
Nesprávne rozhodnutia sa dejú každému. Čím skôr si to priznáme, tým ľahšie sa nám žije. Keď sa to stane v tíme, je najdôležitejšie priznať to a reflektovať proces. Byť autentický v situácii, pocitoch, o tom, čo to v nás vyvolalo. Priznať, že sme spravili chybu. Je to lepšie pre nás aj pre tím. Tím sa učí, že šéf sa môže pomýliť a nemusíme ho slepo nasledovať. Dodáva to zamestnancom odvahu robiť chyby. Stiera sa pozlátko dokonalosti. Čím viac o tom autenticky komunikujeme, tým lepšie.
Ale hovorí sa, že chyby sa neodpúšťajú a každý musí niesť následky.
Áno, a to je súčasť procesu. Priznať, že som sa zmýlila, a nepreložiť riešenie na tím. Priznať chybu, prevziať zodpovednosť a povedať, čo pre to urobím. Skúsim prísť na riešenie. Skúsim nabudúce viac analyzovať. Skúsim vypýtať viac názorov alebo feedbacku. Dôležité je prevziať zodpovednosť, ale uvedomiť si, že nesprávne rozhodnutia robí každý.
Ako sa rozhodovať rýchlejšie, ale nie zbrklo?
Ťažká otázka. Je to oxymoron. Napadajú mi drobnosti, ktoré pomáhajú. Definovať si stanoviská a kritériá, podľa ktorých sa chceme rozhodovať. Mať jasno v cieli, kam chceme dôjsť. Vyhradiť si na rozhodovanie konkrétny čas. Dať si time blocker.
Pokiaľ nejde o život, vždy sa dá nájsť spôsob. A rátať so stratami. Rýchle rozhodovanie môže priniesť zbrklosť, ale aj zisky. Napríklad že kandidáta vezmeme a proces sa pohne. Možno sa ukáže už zajtra, že kandidát vôbec neovláda jazyk tak, ako tvrdil a v tíme nesedí. Preto by som pri rýchlych rozhodnutiach pracovala so ziskami a stratami. Keď je možnosť, je lepšie nechať si priestor a čas. Učí nás to aj to, že zlé rozhodnutie má hodnotu, lebo nás niečo naučí.
Poďme sa pozrieť na to, ako si veriť, že robím dosť dobré rozhodnutia a prestať sa báť. Čo pomôže človeku, ktorý má pocit, že robí stále zlé rozhodnutia?
Je to komplexná otázka. Neexistuje príručka, ktorá nás naučí veriť svojim rozhodnutiam. Je to v nás a súvisí to so sebauvedomením, sebahodnotou, obrazom o sebe a dôverou v seba. K sebauvedomeniu sa dostávame cez reflexiu, terapiu, sebaspoznávanie. Keď sa poznáme, ľahšie veríme svojim voľbám. Opakovane sa vraciame k hodnotám a prioritám. Ak viem, aký som typ človeka, nebudem sa rozhodovať mimo toho, čo so mnou ladí.
Čo pomáha, keď mám pocit, že robím stále zlé rozhodnutia? Ako prvé, prijať, že dokonalosť neexistuje. Každý je omylný. Každé rozhodnutie robíme v konkrétnom kontexte s informáciami, ktoré vtedy máme. Výsledok často vidíme až časom. A iní ľudia nie sú kompetentní posudzovať naše rozhodnutia. Mali by sme sa riadiť sami sebou. Pomáha dať preč katastrofizovanie. Pracovať s presvedčeniami, ktoré si nesieme. Prečo si o sebe myslím, že robím stále zlé rozhodnutia? Odkiaľ to pramení? To je jadro sebauvedomenia.
Je dôležité uvedomiť si aj pocit hrdosti, že som vôbec skúšala niečo rozhodnúť. Rozhodnutie si vyžaduje odvahu. Nie každý to vie. A uvedomiť si aj to, že mať možnosť rozhodnúť sa je samo osebe veľká vec. Sú ľudia, ktorí tú možnosť nemajú. A ak to nakoniec nedopadne dobre, stále som do toho šla s odvahou. Na to veľa ľudí zabúda, a pritom je to dôležité.
Ako pracovať s minulosťou, ak nám je ľúto, že sme sa v určitom bode rozhodli nesprávne. Ako sa s tým zmieriť?
Pri rozhodovaní vždy konáme v konkrétnom kontexte a s informáciami, ktoré máme. Nevieme predpovedať ani kontrolovať budúcnosť. Je prirodzené, že nám príde ľúto, keď niečo nedopadne dobre. Ale rozhodli sme sa na základe vtedajších možností, hodnôt, financií, prostredia, ľudí okolo nás. Ak sa do minulosti vraciame, je dobré nedefinovať rozhodnutia ako zlé, ale ako lekcie. Napríklad keď zbrklo vyberieme kandidátov, vieme si povedať, že nabudúce to urobíme inak. Je to lekcia, nie dôvod na zaseknutie sa v ľútosti.
Ako sa odblokovať?
To už je skôr na terapiu. Ale základ je dovoliť si brať chyby ako lekcie. To prináša slobodu, nie tlak, do ktorého sa ľahko skĺzne.
Máš nejaké tipy, ako sa uzemniť pred veľkým rozhodnutím? Rituály, otázky, cvičenia.
Veľmi pomáha metafora zastaviť sa a rozhliadnuť sa okolo. Pri veľkých rozhodnutiach ešte viac. Sme sociálne bytosti, tak sa skúsme opýtať ľudí okolo seba, ako to vnímajú. Reflektovať cez telo. V praxi používam metaforu supermarketu od jedného amerického psychológa. Pýtam sa klientov. Predstavte si, že sme ukončili terapiu a o desať rokov sa stretneme náhodne v supermarkete pri rožkoch. Spýtam sa, ako ste sa vtedy rozhodli. A človek sa zamyslí, čo by chcel povedať. A možno pristúpi k rozhodnutiu inak.
Dnešná epizóda nám ukázala, že rozhodovanie možno ani nie je o tom, aby sme sa rozhodli správne, ale skôr s pokojom a dôverou v seba. Lebo urobiť krok dopredu, aj keď nevidíme celý most, je tiež zručnosť. A tak, ak práve stojíte pred dôležitým rozhodnutím, želáme vám odvahu a vieru v seba. Tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde podcastu Na vlne kódu.
Dnešná epizóda nám ukázala, že možno to celé nie je o tom, aby sme sa rozhodli správne, ale skôr s pokojom a dôverou v seba. Lebo urobiť krok dopredu, aj keď nevidíme celý most, je tiež zručnosť. A tak, ak práve stojíte pred dôležitým rozhodnutím, želáme vám odvahu a vieru v seba. Tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde podcastu Na vlne kódu.
- Ako napísať jednoduchý motivačný list do zamestnania + VZOR motivačného listu
- Žiadosť o prijatie do zamestnania a sprievodný list: Ako ich napísať?
- Generácie X, Y, Z a Baby boomers na pracovisku: Ako s nimi pracovať?
- Šikana na pracovisku: bossing, mobbing. Ako proti nim bojovať?
- Otázky na pohovore pre budúceho zamestnanca aj zamestnávateľa s odpoveďami
- Kritické myslenie: Ako ho rozvíjať a v čom ti môže výrazne pomôcť?
