Podcast #17: Zo SuperStar do sveta IT
Peter Kotuľa prešiel z pódia SuperStar až do sveta IT, kde dnes pôsobí ako manažér v msg life Slovakia. V ďalšej epizóde podcastu Na vlne kódu opisuje svoju nečakanú kariérnu cestu, prechod zo showbiznisu do technológií a to, čo ho na jeho práci najviac baví. Vypočujte si rozhovor o jeho prvých mesiacoch vo firme, o výzvach, ktoré ho posúvajú vpred, a tiež rady pre tých, ktorí sa neboja urobiť zásadnú zmenu v profesijnom živote.
Od svetiel reflektorov, kamier a šoubiznisu až po svet IT. Na jednej strane emócie, hudba a publikum, na druhej analytika, projekty a technológie. Ten kontrast robí jeho príbeh výnimočným – ako keď spojíte standing ovation s úspešným vývojom. Obe si vyžadujú disciplínu, dobré načasovanie a nervy z ocele. Peťo Kotuľa je umelecky založený, no premýšľa pragmaticky. V hudbe našiel vášeň, v IT kariére naplnenie a v prírode pokoj. Má zbierku herných konzol, ktorá poteší nejedného gamera.
…Na vlne kódu je podcast IT spoločnosti msg life Slovakia, ktorý ti pravidelne prináša témy z oblasti psychológie, HR a novinky zo sveta IT? Vypočuj si aj ďalšie epizódy podcastu Na vlne kódu.
Peťo, poďme si posvietiť na to, ako sa z finálového speváka stane úspešný IT špecialista. Začnime tam, kde ťa mnohí spoznali – v SuperStar. Ako si tú kapitolu pamätáš a čo ti dala do života?
Je to zaujímavá historka. Hudbe som sa venoval od malička. Chodil som na klavír, absolvoval som sedem rokov základnej umeleckej školy, spieval som v Bratislavskom chlapčenskom zbore a mali sme aj školskú kapelu. Keď prišla SuperStar, najprv som to len zachytil, u nás to organizovala STV. Nevenoval som tomu veľa pozornosti. Vyprovokoval ma otec. Podpichoval ma, že sa nedostanem ani do semifinále. Robil to naschvál, aby ma vyhecoval. Som skôr introvert, mal som trému, ale prihlásil som sa. Začali sa výberové kolá – najprv kamerové skúšky, potom spievanie pred porotou. Postupne som prešiel cez prvé aj druhé kolo a dostal som sa do semifinále.
Ako si vnímal televízny svet, kamery, porotu, divákov a stres?
Bolo to nové a veľké. Tréma bola silná, najmä v semifinále, ktoré bolo naživo. Chyby sa neodpúšťali. Moje prvé živé vystúpenie vyšlo na Silvestra. Vybral som si With or Without You od U2. Na skúškach som spieval falzetom a Paľo Habera mi povedal, nech to vytiahnem. Na pódiu som sa hecol a dal som to. Porota bola prekvapená a diváci posielali hlasy.
Ako reagovalo tvoje okolie a rodina, keď ťa videli v televízii?
Keď som sa nedostal do finále, povedal som si, že ok, sú tam lepší, držím im palce a nechal som to tak. Na druhý deň som na to už ani nemyslel. Pamätám si, že v noci z piatka na sobotu som bol ešte vonku s kamarátmi.
Keď som prišiel domov a okolo druhej ráno zaspával, mama ma zrazu zobudila, že niekto klope na dvere. Otvorili sme a pred dverami stála Adela s Pycom a kameramanom. Vbehli dnu a vtedy som už tušil, čo sa deje. Podali mi obálku, v ktorej bolo napísané, že ma vybrali. Bol som úplne hotový, vôbec som to nečakal. Bolo to milé prekvapenie.
Nahrávalo sa to vopred. O týždeň sme mali s kamarátmi takú menšiu narodeninovú oslavu. Bolo tam veľa ľudí. Práve vtedy sa vysielala epizóda, kde sa malo ukázať, kto dostal divokú kartu. Všetci pozerali a pýtali sa, kto to asi bude. Tváril som sa, že mňa nevybrali. Držal som to v sebe až do momentu, keď to začali vysielať a kameraman s Adelou sa blížili k nášmu domu. Niektorí kamoši vedeli, kde bývam, takže keď na obrazovke spoznali ulicu, jeden z nich si všimol, že to je môj dom. Začali sa ma vypytovať a ja som sa len usmieval. Keď Adela vošla dnu a všetko sa ukázalo, prepukla obrovská radosť. Bol to skvelý moment prekvapenia.
Rodina aj priatelia to vnímali pozitívne. Rodičia mali trochu obavy, či je to správna cesta do budúcna, ale ja som ich upokojil. V tom čase som študoval, školu som na chvíľu prerušil, no potom som pokračoval. Takže sa nemuseli báť, lebo šoubiznis je predsa len nevyspytateľný.
Dostal si sa do TOP desať. Aká bola celkovo atmosféra medzi súťažiacimi?
Bola super. Samozrejme, s niekým som si rozumel viac, s niekým menej, ako v každej životnej situácii, to je bežné. Celkovo tam ale nevládla žiadna nevraživosť ani závisť. Nebolo to o tom, že by sme si závideli, kto je lepší, kto postúpil ďalej, alebo kto vypadol. Práve naopak, veľmi sme držali spolu. To bolo vidieť aj v samotných prenosoch, kde sme sa vždy držali za ruky a podporovali sa navzájom. Boli sme ako rodina. Čas, ktorý sme spolu strávili, nás veľmi zblížil. Finálové kolá trvali niekoľko mesiacov a počas toho sme spolu prežili množstvo chvíľ. A to nás stmelilo.
Boli ste na sebe závislí? Na priateľstve, na tom, že ste boli spolu?
Áno. Ale časom a s pribúdajúcimi povinnosťami sa naše cesty trošku rozišli. Každý sa začal venovať svojim veciam, no stále som s niektorými v kontakte. Nie s každým úplne intenzívne, ale napríklad so Samom Tomečkom, Tomášom Bezdedom či Martinom Kelecsényim. Toho si už veľa ľudí nepamätá, lebo vypadol ako prvý. Podľa mňa bol však jeden z najlepších spevákov.
Bol v porote niekto, na koho názore ti záležalo najviac?
Každému záležalo na názore Paľa Haberu. Logicky, pretože on vedel každého rýchlo usadiť. Aj mne, keď som vypadol, povedal, že som spieval falošne ako divoká sviňa. Bol naozaj extrémne prísny. Ale bola to jeho úloha, pretože celý koncept SuperStar je nastavený tak, že tam musí byť niekto, kto je ten „zlý“. Ako keď sa hrá dobrý a zlý policajt. Bez toho by to nemalo šťavu.
Ostatní porotcovia boli viac pragmatickí, hovorili k veci, zatiaľ čo Paľo svoje hodnotenia často podával aj s nadsádzkou alebo humorom. Veľmi rád som mal Laca Lučeniča. Je to známy muzikant a veľmi dobrý človek. Dal mi veľa rád a za to mu musím aj takto spätne poďakovať.
Paľo Habera nám tiež často radil. A potom tam bol Julo Viršík, ktorý bol tiež super. S Julom mám taký príbeh. V prvom kole, keď som prvýkrát prišiel pred porotu, som spieval pieseň od Backstreet Boys. Mal som k tomu aj kostým a celé som to poňal ako vystúpenie boybandu. Všetkým sa to páčilo a Juro mi vtedy povedal, že keby mi ešte pustili ventilátor, vyzeralo by to ako na koncerte Backstreet Boys. Ale dodal, že je to už príliš sladké.
Neskôr, keď sme boli vo finálových kolách, prišiel za mnou a povedal, že mi vtedy krivdil a ospravedlnil sa. Ja som to prijal s tým, že koľko ľudí, toľko chutí. V tom období som sa už viac pretransformoval na mainstreamový pop. Na začiatku som spieval piesne, ktoré som mal natrénované. To je prirodzené, človek na prvé kolá spieva to, čo pozná a čo má v hlave z minulosti.
Ešte som zabudol na Lenku Slanú. V tom čase bola šéfkou Sony BMG na Slovensku. Po skončení SuperStar sme s ňou podpisovali zmluvy a celé vydavateľstvo nám zaplatilo produkciu albumu. To sa už sa neskôr nezopakovalo. Lenka bola skvelá, rozumela hudbe a venovala nám veľa času. Brala nás na výlety, radila nám a bola takou našou mentorkou v hudobnom svete. Pomáhala nám zorientovať sa, pretože sme boli mladí a často sme nevedeli, ako sa v tom prostredí pohybovať. Ja som mal vtedy 24 rokov, ale mali sme aj oveľa mladších účastníkov. Napríklad Samo Tomeček mal 19, Tomáš 18 a Martina Šindlerová len 16. Boli sme ako deti, preto nám v produkcii hovorili „naše deti“ vždy, keď nás volali.
Muselo to byť stresujúce. Pamätáš si moment, keď si mal takú trému, že ti úplne vypadol hlas alebo si zabudol text?
Mal som trému vždy, pred každým finálovým kolom. Bola neuveriteľná. Predstavte si, že v NTC, kde sa to natáčalo, bolo v hľadisku okolo 2 000 ľudí. A vedel som, že pri televízii nás sleduje ešte asi 1,2 milióna divákov. To na človeka veľmi doľahne. V hlave ti beží, že čo ak sa pomýliš alebo zabudneš text.
A keďže som introvert, bol to pre mňa obrovský stres. Už celý týždeň pred vystúpením som zaspával s myšlienkou, aby som to zvládol a prežil v zdraví. Zakaždým, keď som išiel na pódium, keď nás Adela s Pycom uvádzali, som mal pocit, že si na text piesne nespomeniem. Keď som vyšiel na pódium a zazneli prvé tóny, všetko sa mi zrazu vrátilo.
Človek sa musí naučiť pracovať so stresom. Keď sa s tým naučí fungovať, spadne to z neho a prepne sa do úplného sústredenia. Potom si to začne aj užívať. To je najdôležitejšie. Človek robí niečo dobre len vtedy, keď to robí s radosťou a užíva si to. To platí vo všetkých oblastiach. Keď som si začal užívať spev, ľudí, spätnú väzbu a celú atmosféru, bolo to o inom. Na začiatku to bol veľký stres, no postupne to bolo stále lepšie a lepšie. Keď sme mali Supertour, tam to už bola čistá radosť a automatika.
„Človek robí niečo dobre len vtedy, keď to robí s radosťou a užíva si to. To platí vo všetkých oblastiach.”
Najlepším príkladom toho, že nie vždy rozhoduje len spev, bol Robo Mikla. Stávalo sa mu, že počas súťaže stratil hlas. Vtedy často ani nespieval, no keď vyšiel na pódium, vedel to tam rozprúdiť. Hecoval ľudí, hádzal im fľašky vody, niekedy ich aj sám polial a oni boli nadšení. Stačilo jeho vystúpenie a energia, ktorú dokázal vytvoriť. Kapela hrala, on behal po pódiu a spravil takú atmosféru, že to publikum úplne strhlo.
Samozrejme, súťaž by mala byť hlavne o speve, ale v SuperStar išlo aj o výber tých najzaujímavejších osobností. Boli medzi nami aj skvelí speváci, ktorí sa spevu venovali roky a technicky boli veľmi dobrí. Ja som bol taký stred. V castingu sa objavili aj úplní profesionáli, čo mali roky skúseností s kapelami a spievali technicky lepšie. Ale o to v tejto súťaži nešlo.
Porota chcela vybrať ľudí, ktorí dokážu uspieť v šoubiznise, nielen tých, čo perfektne spievajú. Bolo jasné, že sa pozerali na viacero faktorov, nie len na techniku spevu. Niektorí to potom ťažko niesli a vyčítali, že vypadli, hoci podľa seba vedeli spievať lepšie ako tí, čo postúpili. Uznávam, že mali pravdu, ale SuperStar nebola čisto spevácka súťaž. V iných krajinách sú aj formáty, kde ide len o hlas, napríklad Voice, kde porotcovia sedia chrbtom k spevákom. Tam sa hodnotí výhradne spev, lebo porotcovia človeka nevidia. U nás sa zohľadňovalo viac vecí naraz.
Na ktoré vystúpenie si bol najviac hrdý, keď sa na to spätne pozrieš?
Určite na moje prvé finálové kolo. Spieval som pieseň od Seala, ktorá je mojou srdcovkou. Myslím si, že ju viem zaspievať dobre a vtedy mi to naozaj vyšlo. Po kole za mnou pribehol Honza Musil, to bol český moderátor a zároveň šéf agentúry, ktorá nás zastrešovala. Práve táto agentúra nám organizovala vystúpenia a starala sa o nás. Povedal mi, že vôbec nečakal, že tak prekvapím a že sa tak vypracujem. To bol skvelý pocit.
Ešte pred finále sme podpisovali zmluvy, aby bolo všetko jasné a nikto si to na poslednú chvíľu nerozmyslel. Po vystúpení bola afterparty a tam ma pochválil aj Paľo Habera. Potom však prišlo tretie kolo. Ja som chcel spievať She’s Like the Wind od Patricka Swayzeho, pretože téma boli osemdesiate roky. Produkcia však chcela, aby to bolo niečo dynamickejšie a veselšie, aby sa ľudia zabavili. Tak mi nakoniec pieseň zmenili.
Čiže nie vždy ste mali úplne voľný výber piesní?
Áno, presne tak. Niekedy sme si mohli vybrať sami, napríklad keď som spieval Seala alebo Mandy od Barryho Manilowa. Ale niekedy nám do toho zasiahla produkcia. V tom kole sa navyše stala chyba so zvukom. Odposluch bol zlý a my sme sa nepočuli. V tom hluku ľudí a hudby to bolo náročné. Spätne, keď si pozriem záznam, nie je to príjemné, lebo to neznie dobre a navyše som mal aj zlý kostým. Ľudia si z toho robili srandu, vznikli aj meme obrázky. Porota nám potom povedala, že celé to kolo bolo slabé a že nikto nespieval dobre. Ja som mal aj negatívne komentáre, hlavne od Paľa Haberu, ktorý bol vtedy veľmi prísny.
Ale bral som to realisticky. Vedel som, že nebudem vo finále, mal som svojich troch až štyroch favoritov, ktorí tam podľa mňa patrili. Bol som zmierený s tým, že vypadnem, a vôbec mi to neprekážalo. Tešil som sa, že príde Supertour, že budem mať vystúpenia a zostanem pri hudbe.
Hudba je teda stále súčasťou tvojho života?
Áno, určite. Už to nerobím profesionálne, ale venujem sa jej aj ďalej.
Pamätáš si na nejakú bizarnú reakciu od fanúšikov alebo fanúšičiek?
Tých bolo veľmi veľa. Je to ťažké predstaviť si, kým to človek nezažije na vlastnej koži. Vtedy som pochopil, prečo sú niektoré známe osobnosti tvrdšie voči ľuďom. Ľudia si to často vysvetlia ako aroganciu, ale ide len o to, že všetko má svoje hranice. Keď sme mali cez deň štyri vystúpenia a na každom sa ľudia chceli fotiť, rozdávať podpisy, jednoducho sa to nedá robiť do nekonečna. Presne tak, sme tiež len ľudia.
Raz sme vystupovali v Prešove pred veľkým koncertom. Už keď autobus prichádzal, videli sme tri dievčatá, ktoré sa tešili, ale báli sa prísť. Peťo Konček im ukázal, nech prídu. Jedna z nich sa na mňa pozrela a spýtala sa, či by sa ma mohla dotknúť. Povedal som, že jasné. Jemne sa dotkla môjho pleca, potom zajasala, chytila si ruku a utekala preč, úplne šťastná.
Bolo to obdobie obrovskej popularity, až hystérie. Vtedy to bolo prvýkrát na Slovensku a ľudia to prežívali naplno. Stávalo sa, že sme museli utekať do autobusu pred davom fanúšikov, ako to človek pozná len z filmov o boybandoch. Bolo to šialené, ale krásne obdobie. Rád na to spomínam a mám viac pozitívnych spomienok než negatívnych, a to je podstatné.
S kým si si najviac rozumel medzi finalistami?
Najviac so Samom Tomečkom a Martinom Kelecsényim. Boli sme si vekovo blízko a mali sme spoločné záujmy. Zistili sme, že sme sa ešte pred SuperStar stretávali na karaoke súťažiach v Bratislave. Martin vždy spieval Bon Joviho. Pamätám si, že raz spieval tak dobre, že som si povedal, že ani nejdem súťažiť. Bola to vtipná zhoda náhod, že sme sa takto už predtým stretli.
Vo finále som bol na izbe aj s Tomášom Bezdedom, takže aj s ním som trávil veľa času a mali sme blízky vzťah. Rozprávali sme sa veľa, keďže na izbách sme bývali po dvoch. Najviac som sa bavil s chalanmi, ale aj so Zdenkou Prednou. Bola vtedy veľmi pohodová. Skôr taká chalanská, vtedy sa s dievčatami veľmi neriešila. Keď sme mali po koncertoch voľno, vždy sa prišla zabaviť medzi nás, chalanov. Bola super.
Aj s Mirom sme sa veľa nasmiali, on je veľmi vtipný človek. Katka bola tiež veľmi fajn, Maťa Šindlerová je perfektná speváčka a už vtedy bolo jasné, že z nej raz bude veľká diva. Robo Mikla bol zas kráľ párty. Keď sa išlo von, na diskotéku alebo len tak niekam piť, vždy bol pri tom. Dokonca ho niekam volali len tak, aby sa tam ukázal. Nemusel ani spievať, stačilo, že tam prišiel s partiou a ľudia sa bavili. Diskotéky praskali vo švíkoch a často už ani nemohli púšťať ďalších ľudí dnu.
Peťa Humeňanská je fantastická speváčka. Viem, že sa teraz venuje joge, muzikálu a stále spieva. Peťo Konček bol tiež super, mali sme blízky vzťah. Vtedy chodil s Martou Dvorskou, ktorá bola kamarátka mojej terajšej manželky. Pamätám si, že raz nás dokonca zavolal pán Dvorský na jednu akciu, kde sme boli všetci spolu. Bola to pre mňa veľká pocta, lebo som sa s ním mohol osobne porozprávať. Najintenzívnejšie som však bol v kontakte so Samom Tomečkom. Aj s Peťom Končekom som bol často, kým sa nestala tá tragédia, keď nás navždy opustil.
Čo sa dialo po SuperStar?
Po skončení súťaže som mal vystúpenia a možnosť venovať sa tomu profesionálne. Najskôr sme boli v agentúre, no po roku alebo dvoch sme mohli odísť a fungovať samostatne. Každý z nás mal svojho manažéra, ktorý organizoval vystúpenia. Môj manažér bol Dušan, skvelý človek, ktorý mi vybavoval všetko okolo hudby.
Vydal som aj album, na ktorom sa podieľalo viacero ľudí. Produkoval ho Berco Balog, výborný spevák. Na jednej pesničke so mnou spievala aj Tina, vtedy ešte nebola takou hviezdou ako dnes, ale už vtedy som vedel, že pôjde hore. Pesničky z albumu sa hrali, mali sme z čoho žiť a tvoriť ďalej. Keď sa tomu však človek nevenuje naplno a neprichádza s novými skladbami, nedáva ich do rádia a nerobí marketing, celé to začne upadať. Hudobný biznis nie je len o dobrej piesni, ale aj o osobnom marketingu.
Ja som sa popri tom začal viac venovať škole a kariére mimo hudby, takže vystúpení bolo stále menej. Najskôr som mal tri až štyri vystúpenia týždenne, potom dve mesačne, neskôr len jedno a napokon už žiadne. Keď to začalo takto klesať, povedal som Dušanovi, že ak sa niečo objaví, nech mi dá vedieť, ale ja sa chcem sústrediť na iné veci. Venoval som sa štúdiu a hľadal som si uplatnenie v inej oblasti.
Ešte stále si občas zaspievam, ale len pre rodinu alebo kamarátov, napríklad na svadbe. Manažér, vystúpenia, pravidelná scéna – to už je minulosť. Postupne som sa s Dušanom dohodol, že to celé ukončíme. On sa tiež začal venovať iným veciam a ja som pokračoval v štúdiu. Po škole som nastúpil do mojej prvej práce v Accenture.
Vnímal si vtedy sám seba ako známu osobnosť alebo ako si to bral?
Vôbec som to tak nepociťoval. Nikdy som si to neužíval tak, ako niektorí ľudia, ktorí by bez popularity nevedeli žiť. Pre mňa to bol len príjemný vedľajší efekt toho, že som sa mohol venovať hudbe. Zostal som rovnaký, to by ti potvrdili aj moji kamaráti a rodina. Možno jediná zmena bola, že som sa z introverta stal viac extrovertný, lebo som jednoducho nemal na výber.
Stal som sa sebavedomejším, priamym a získal som väčší nadhľad, rešpekt a pokoru. Naučil som sa aj jednu dôležitú vec, ktorú hovorím aj svojmu synovi: „Nikdy nesúď človeka, pokiaľ ho osobne nepoznáš a nemal si s ním možnosť hovoriť.” Dnes na sociálnych sieťach ľudia veľmi rýchlo posudzujú a útočia, ale v skutočnosti tí, ktorých odsudzujú, môžu byť úplne iní.
Kedy prišiel ten zlom, keď si si povedal, že končíš so showbiznisom a ideš do IT?
IT ma fascinovalo už od detstva. Môj otec ešte pred revolúciou kúpil Atari Sinclair, starý počítač na kazety. Neskôr sme mali Commodore 64 s disketovou jednotkou. Vždy som si doma skladal počítače, kupoval komponenty a sám ich vylepšoval. Bavilo ma to rovnako ako hudba. Takže ja by som ani nepovedal, že som spevák, ktorý prešiel do IT. Skôr som IT-čkár, ktorý si popri tom spieval. Hudba bola pre mňa hobby, ale IT bolo mojou vášňou.
„Nie som spevák, ktorý prešiel do IT. Skôr som IT-čkár, ktorý si popri tom spieval. Hudba je moje hobby, ale IT je moja vášeň.”
Vyštudoval som ekonómiu a moja prvá práca bola v Accenture, kde som pracoval približne rok. Potom som sa uchádzal o pozíciu vo veľkej stavebnej firme Eurovia SK. Najskôr ma nezobrali, ale po roku mi zavolali a napokon som tam pracoval takmer štyri roky. Venoval som sa finančnému manažmentu, no zistil som, že ma to veľmi nebaví. Len kontrolovať účtovníctvo a rozpočty mi nestačilo. Keď som neskôr šiel na pohovor do msg life slovakia, hovoril som, že nie je na škodu vedieť aj veci navyše.
To je super. Čím viac vecí človek vie, tým lepšie sa vie uplatniť – platí to aj pri jazykoch aj vo všeobecnosti.
Začal som v Eurovii, no po čase som chcel vyskúšať niečo akčnejšie a dostal som sa do maloobchodu cez jedného pána z Nemecka, ktorý na Slovensku založil maloobchodnú sieť Moja samoška. Dnes už to tak nefunguje, lebo firmu kúpila iná spoločnosť a premenovala na Kraj. V tejto práci som bol dva až tri roky a naučil som sa veľa o tom, ako fungujú obchody, zásobovanie, logistika a optimalizácia. Venoval som sa aj kontrolingu, lebo z predošlej pozície som mal základy, ktoré som tam vedel využiť.
Potom majiteľ firmu predal a ja som urobil prvý krok do IT sféry. Nastúpil som do Amazonu a tam sa to celé začalo. Bolo to ako návrat k tomu, čo som vždy chcel robiť. Nebol som programátor, ani som to neštudoval, ale vtedy bolo programátorov na Slovensku aj vo svete málo. IT sektor sa ešte len rozbiehal a vznikali aj personálne agentúry, ktoré hľadali ľudí do Nemecka. Cez jednu takú agentúru som sa tam nakoniec dostal. V Amazone som sa začal venovať rôznym projektom, optimalizácii a práci s ich systémami. Mal som na starosti veľkých vendorov ako Sony Europe. Pomáhal som im s tým, aby ich produkty dobre fungovali na Amazon stránkach. Robil som všetko od zásobovania cez product placement až po vytváranie promo akcií.
Potom ma oslovila firma Trans.eu. Majú na starosti logistickú IT platformu a ja som pre nich začal pracovať v Nemecku, kde práve rozbiehali pobočku. Tam som dostal skvelú príležitosť. Prišla za mnou aj manželka, ktorá už bola tehotná a v Nemecku sa nám narodil syn. V tejto spoločnosti som pracoval takmer štyri roky, ale neskôr sme sa vrátili na Slovensko. Naďalej som mal na starosti nemecký a rakúsky trh, neskôr už len rakúskych klientov. Riešil som predaj, inštaláciu a optimalizáciu platformy u klientov.
Keďže ma IT bavilo, chcel som v ňom pokračovať, no moja skúsenosť s logistikou sa mi stále hodila. Na chvíľu som sa k nej vrátil. Potom ma oslovili zo spoločnosti Sharp, kde hľadali človeka na implementáciu logistickej IT platformy pre celú Európu. Využili moje skúsenosti z Trans EU a ja som tam dva roky pracoval na rozbehnutí a dokončení projektu.
Čo ťa pri prechode do IT sveta najviac prekvapilo?
Nebolo to vyslovene šokujúce, ale pozitívne ma prekvapili podmienky, ktoré IT firmy ponúkajú. Už v Amazone to bol veľký rozdiel oproti predchádzajúcim zamestnaniam. Keď som tam nastúpil, na Slovensku mali približne tristo zamestnancov, keď som odchádzal, bolo ich tisíc. Dnes je to už okolo dvetisíc. Prvýkrát som tam zažil prácu na home office. Stačil mi len počítač a internetové pripojenie.
Mali sme quiet room, kde sme si mohli na pol hodiny oddýchnuť počas dňa. Kuchynky boli plne vybavené, mali sme xbox, futbal a rôzne vychytávky. Predtým v iných firmách bola kuchynka s kávovarom a to bolo všetko. Zistil som, že IT firmy sledujú trendy veľkých korporátov ako Google a snažia sa, aby sa zamestnanci cítili dobre.
V IT ti na prácu naozaj stačí počítač a internet. Nemusíš sa stále stretávať osobne, hoci socializácia je tiež dôležitá. Nedávno sme mali projektové stretnutie v Hamburgu. Najskôr som váhal, či má zmysel ísť kvôli tomu na dva dni, ale nakoniec to bolo skvelé. Po osobnom stretnutí sa zmenila aj komunikácia s kolegami, s ktorými som dovtedy komunikoval len online.
Čo si si preniesol do IT zo sveta hudby?
Najmä otvorenosť a priamu komunikáciu. V šoubiznise som sa naučil vystupovať pred ľuďmi a vedieť sa predať. To mi pomáhalo aj v sales oblasti. Keď som išiel na stretnutie s klientom, musel som nielen prezentovať produkt, ale aj zaujať a pôsobiť presvedčivo. Na to treba byť trošku extrovert a mať priebojnosť a vyjednávacie schopnosti. Hudba ma, navyše, stále upokojuje. Keď mám náročný deň, pustím si pesničky a hneď sa cítim lepšie. Počúvam hudbu skoro každý deň.
Čo ťa na práci v msg life Slovakia najviac baví?
Moja pozícia je sama o sebe adrenalínová. Ako manager musím každý deň riešiť defekty, ktoré sa objavia po implementácii a vývoji projektov. Je to hektické a dynamické. A tým, že som prišiel ako nový, som tu len rok a tomu som sa nikdy veľmi nevenoval. Možno troška v predošlej pozícii. Mal som väčšie skúsenosti s Jira, s ktorou pracujem každodenne. Ale s tým ostatným menej, takže človek sa do toho musí dostať, a to je veľká výzva.
Najprv som mal skvelý pocit. Už počas pohovorov a keď som bol prijatý, prvý deň vo firme, všetko bolo super, veľmi sa mi páčilo. Ale po nejakých troch – štyroch mesiacoch, keď som sa už rozbehol, kvázi zaučil, hodili ma do hlbokej vody. A prišla taká facka, že som sa trošku cítil stratený. Ale tým, že tu máme super kolegov, aj v rámci projektu, všetci sú naozaj skvelí. Nemôžem si spomenúť na nikoho, kto by mi hádzal polená pod nohy, práve naopak. Tak som sa do toho dostal a začalo ma to baviť.
Baví ma to, je to veľmi zaujímavé, veľa sa môžem priučiť. Každý deň sa učím. Teraz som dokonca začal testovať. Som síce ako tester na začiatku, ale baví ma to. A aj to kódovanie. Tým, že máme umelú inteligenciu, začal som sa učiť kódovať v Kotline. To je celkom zaujímavý jazyk. Uvidíme, kam to speje. Tá AI je dobrá, pomôže nám vo veľa veciach. Je to dobrý sluha, ale či bude aj dobrý pán do budúcna, to uvidíme. Ja to práve vidím dosť tmavo pre vývojárov, pretože napreduje neskutočne rýchlo. Skúšal som ju párkrát a je neuveriteľné, čo dokáže. Možno je to taký varovný signál pre nás, čo nám to prinesie. Otázka je, s kým sa budeme stretávať v rámci projektov do budúcna, či ľudí nezačne ubúdať. Ale je to prirodzený vývoj a treba sa tomu prispôsobiť.
Na druhej strane si myslím, že ľudský aspekt bude vždy potrebný. Je dôležitý.
Začal som sa o AI lepšie zaujímať, fascinuje ma. Podľa predikcií možno až v roku 2040 dosiahneme stupeň, kedy bude vedieť na niektorých pozíciách plnohodnotne nahradiť ľudí. Myslím si, že to tak bude. Ale uvidíme. Baví ma IT sektor, baví ma práca v tejto firme aj na projektoch. Niekedy je to veľká výzva.
A ja mám výzvy rád. Každý deň riešime rôzne veci. Včera sme napríklad riešili defekty, komunikujem veľa s kolegami a oni mi vysvetlia, že to je preto, lebo v komponente sa stalo to a to, zle sme spravili integráciu, prostredie nebolo pripravené a podobne. Páči sa mi to.
Dáva ti to aj logické nadväznosti, že?
Áno, presne. Je za tým aj veľa analytiky, musím analyzovať, a to rád robím. Dedukovať a hľadať riešenia, to ma baví. Niekto si myslí, že moja pozícia je stereotypná. Áno, sú tam určité každodenné procesy, ktoré mám nastavené, že ráno si pozriem to, potom to. Ale musí v tom byť systém. Každý deň sa stane niečo neočakávané a musíme to riešiť. Takže je v tom aj veľa situácií, ktoré by som nenazval úplne umením, možno abstraktným. Na prvý pohľad to tak niekedy vyzerá. Pre mňa je to niekedy nepochopiteľné, čo sa stalo a pre niektorých kolegov tiež. Ale vždy sa dostaneme k riešeniu.
Peťo, rada by som zakončila náš rozhovor trojicou otázok, ktoré dávam na záver každému hosťovi. Aký odkaz by si dal niekomu, kto dnes rozmýšľa zmeniť kariéru, ale bojí sa urobiť ten krok?
Určite sa netreba báť. Ale za tým je veľa faktorov. Záleží od toho, či sa človek cíti zle v svojej terajšej pozícii a diskomfortne, a nevie sa s tým stotožniť. Lebo to je najhoršie. Ja som to zažil tiež. Predtým, ako som nastúpil sem, som menil dve pozície v krátkom čase. Na pohovore je to vždy taký výkričník, keď personalista vidí, že niekto bol na jednej pozícii len štyri mesiace a na druhej rok. U mňa to bolo preto, že na tej prvej som sa nevedel nájsť. Bola to manažérska pozícia v logistike, kde som riadil vyše osemdesiat ľudí. Zistil som, že to nie je pre mňa.
Podmienky tam boli dobré, aj plat, aj benefity. Headhunter ma tam nalákal. Ale keď človek zistí, že do práce chodí s nechuťou a nervózny, treba si povedať dosť a odísť. To je podľa mňa dôvod číslo jeden. Samozrejme, treba myslieť aj na finančnú situáciu a zvážiť, či si vie nájsť niečo adekvátne, kde bude spokojný. Lebo ísť z kaluže pod odkvap tiež nie je príjemné.
Mne sa to takmer stalo v ďalšej firme. Bola veľmi malá, všetko sa riešilo zo dňa na deň, bez jasnej stratégie a vízie. Nebola tam stabilita. Preto som sa cítil opäť diskomfortne. Keď som videl, že msg life Slovakia hľadá ľudí hovoriacich po nemecky, povedal som si, že to skúsim. Nemčina mi je blízka. Slovo dalo slovo a dnes môžem povedať, že som tu spokojný.
Začiatky boli ťažké, ale to je podľa mňa normálne v každej firme. Netreba sa nechať odradiť, lebo tie prvé mesiace sú takým filtrom. Aj ja som prijímal ľudí na rôzne pozície a vždy som si všimol, že na pohovore sa dá narozprávať všeličo. Človek vie pôsobiť perfektne, vie sa predať. Preto je dôležité zisťovať aj referencie. Aj keď sa dajú občas skresliť, stále sú veľmi dôležité.
Keby si mal dnes 18 rokov a zvažoval účasť v SuperStar, išiel by si rovnakou cestou alebo by si niečo zmenil?
Určite by som išiel rovnakou cestou. Išiel by som do SuperStar a všetko by som si chcel zažiť znova. Len niektoré rozhodnutia by som dnes urobil inak. Bol som mladý, neskúsený a nie všetko, čo som vtedy spravil, bolo ideálne. Ale neľutujem to. To, čím som si prešiel – dobrým aj zlým – ma posunulo dopredu.
Vždy som odchádzal z práce ja sám, keď som cítil, že to nie je pre mňa. Samozrejme, niekedy rozhodla aj situácia alebo firma. Inak by som možno, ako niektorí moji kolegovia, pracoval na jednom mieste aj pätnásť rokov. To je podľa mňa znak toho, že spoločnosť sa dobre stará o svojich ľudí a že sú tam spokojní.
Keby si mal podcast zakončiť refrénom, čo by si zaspieval?
Asi našu superstarovskú pieseň Kým vieš snívať. Ten refrén znie: „Kým vieš snívať, tak máš nádej. Hádam príde, čo má prísť, šťastie si ťa nájde, raz ho uvidíš.” Ide o myšlienku, nie o spev. Lebo práve v dnešnej dobe je dôležité držať sa tejto myšlienky. Kým máme sny a nádej, dokážeme žiť pozitívne, aj keď je doba ťažká. Veľa ľudí odchádza do zahraničia. Ja som to tiež skúšal. Ale verím, že po zlých časoch vždy prídu tie dobré. História to ukazuje – niekde bolo zle, ale vždy prišlo aj lepšie obdobie. Treba dúfať, snívať a veriť, že sa veci zlepšia.
Verím, že vás Peťov príbeh inšpiroval – či už k odvahe skúsiť niečo nové alebo k tomu, aby ste si dovolili zmeniť názor na svoj životný smer. Ak sa vám páčila dnešná epizóda podcastu Na vlne kódu, vypočujte si ďalšie epizódy na platformách Podbean či Spotify alebo si prečítajte ich prepis na našom webe v sekcii Podcasty. Zostaňte naladení aj naďalej na vlne kódu.
- Ako napísať jednoduchý motivačný list do zamestnania + VZOR motivačného listu
- Žiadosť o prijatie do zamestnania a sprievodný list: Ako ich napísať?
- Generácie X, Y, Z a Baby boomers na pracovisku: Ako s nimi pracovať?
- Šikana na pracovisku: bossing, mobbing. Ako proti nim bojovať?
- Otázky na pohovore pre budúceho zamestnanca aj zamestnávateľa s odpoveďami
- Kritické myslenie: Ako ho rozvíjať a v čom ti môže výrazne pomôcť?
